O liptovskom fotoaparáte

Elo čaká pod stolom na Luciu a Paťa. Prezerá si kôpku fotografií, ktoré si priniesol od babky a deda z Liptova.

Dedo mu dávno predtým prezradil, že má preňho skvelý darček. Elo sa nemohol dočkať, a tak si vymýšľal, čo by to asi mohlo byť. Predstavoval si balón, na ktorom by mohli vyletieť až na Poludnicu, vrch, ktorý vidieť z dvora starých rodičov. Alebo aspoň pravé horské topánky, ktoré by ho na tú Poludnicu vyniesli. Všetky jeho myšlienky sa točili okolo Poludnice. Kvôli tomu, že sa týči tak vysoko nad domom a na samom vrchu sú šedivé skaly. Nakoniec však bol ten darček omnoho lepší. Omnoho! Bola to malá farebná škatuľka a v nej by mohol byť ukrytý celý svet! Bol to jednorazový fotoaparát. 

Elo si to všetko nestihne ani premietnuť v hlave, a už sa mu vo fotkách prehrabujú Lucia s Paťom.

„ A toto je čo?“

„A toto?“

„Aha, to je ako my! Paťo, pozeraj!“

„Počkajte! Veď ja vám všetko poviem!“ preruší ich Elo a pustí sa do rozprávania.

„Prvé tri fotky sa mi nevydarili. Mal som na objektíve prst. Preto som si ho aj trikrát odfotil. Keď sa film vyvolal, na fotkách bol len čierny fľak – môj prst, a kúsok niečoho, čo som fotil.

Na tej prvej je dedo, ako robí stojku a stále má na hlave klobúk. Vôbec mu nespadol z hlavy. Neviem, ako to urobil, nechcel mi povedať. Prilepený ho nemal, pretože keď sme obedovali, dal si ho normálne dole. Na druhej je babkina čučoriedková zmrzlina. Zjedol som jej až sedem kopčekov, ale nemám to vraj hovoriť rodičom. Tak ani vy im to nepovedzte. A na tej tretej sa týči Poludnica. Videli by ste, aká je vysoká.

 „A to sa ako vyvoláva? Ako duchovia?“ vyzvedá Paťo. Lucia to tiež nechápe. Oni totiž majú doma taký fotoaparát, čo odfotí obrázky do počítača. Elo im to teda dáko vysvetľuje.

„Vo vnútri fotoaparátu je taká rolka s filmom. Keď som vyfotil všetkých jedenásť obrázkov, film sa minul a zaniesli sme ho s dedom do fotolabu. Tam mi v tmavej komore vyvolali takéto obrázky.“

Lucia s Paťom sa pozerajú na fotografie, ale akosi tomu nerozumejú. Prečo sa človek musí zavrieť do tmavej komory? Nie sú náhodou v nej tí duchovia? A čo je to tá rolka s filmom? To je malinké kino, kde sa premieta film s malým Mikulášom? Možno na odpovede bude čas neskôr. Teraz už Elo veselo pokračuje:

„Tu sme sa boli s dedom kúpať na Liptovskej Mare. Bola to teda parádna zábava. ´Keď si pri Mare, nechýba ti more.´ Tak vraví dedo. A má pravdu. Mara je lepšia ako more. Naokolo boli samé vysoké hory a vrchy. Pod vodou tam je skrytých presne trinásť dedín. Museli ich zatopiť kvôli priehrade. Keď budem veľký, všetky tie dediny navštívim a dám si tam čaj. Ľudia sa tam premenili na ryby, lebo človek by pod vodou nevedel dýchať. Dúfal som, že nájdem aspoň nejaký hrnček alebo džbán, ktorý už rybky nepotrebujú. No našiel som niečo väčšie. Kúsok izby! Myslím, že kedysi slúžila na písanie domácich úloh, lebo bola taká malá, že nič iné by ma v nej neodrádzalo od písania, čítania či počítania.

A tu sme my! Kričal som z brehu. ´Luciaaa! Paťooo!´ Kýval som a vy ste mi odkývali späť. ´Elooo! Halooo!´ Vidíte, mali sme namierené na ostrov.“

„Jéj! To sme ozaj my!“ poteší sa Lucia, „Všetci traja!“ Lucia sa dostane na ďalšiu fotografiu, „a toto je čo za čudo?“

Elo dúfal, že sa ho niekto na to pýta. Hrdo spustí: „Babka mi dovolila byť dlhšie hore. Keď už boli v meste zapnuté všetky pouličné lampy, vzala ma za ruku a potichu sme sa vydali do magickej záhrady. Tam boli po stromoch povešané takéto pre-nád-her-né čudá. Ako v rozprávkovej krajine! Ale táto fotografia sa mi nepodarila, lebo som sa potkol o koreň stromu a spadol som. Preto je taká rozmazaná. 

 




Ale odfotil som ju ešte raz, aby ste videli. Viseli tam zo stromov napríklad zvieratá so svetielkami na vianočný stromček. Babka mi povedala, že takéto svietiace čudá sa volajú lampióny. Jeden som si potom vyrobil aj u babky a deda. Do papierového vrecka na desiatu som povystrihoval rôzne zvieracie tvary a potom sme doň dali sklený pohár s horiacou sviečkou. I on svietil pre-nád-her-ne!“ chváli sa Elo a pozoruje, ako si Paťo s údivom prezerá lampióny. 

Hneď za magickou záhradou sa na fotke objaví nebo.

„Aha! Tu si odfotil sliepku! To sa ti podarilo! A aj draka!“

„Ukáž, ukáž!“ pýta si od Paťa fotku Lucia. Otáča fotografiu všetkými možnými smermi a pokúša sa nájsť aspoň tú sliepku.  

„A pozrite tu! Dedo ma vzal za ozajstnými rybármi a bol som na ich lodi! Vidíte, v rohu z nej kúsok trčí! Ale pošmykol som sa a spadol som rovno do vody. Ani nitka na mne neostala suchá. No dedovi to vôbec nevadilo. Lebo po chvíli sa tak rozpršalo, že sme utekali domov opreteky a dedo bol nakoniec tak isto mokrý ako ja. A možno aj mokrejší. Toľko vody som padať z neba ešte nevidel!

Dedo a babka sa však dažďu tešili. Lebo po daždi rastú hríby. Tak sa vraj i hovorí: rastú ako huby po daždi. To znamená, že rastú rýchlo a je ich veľa. A mali pravdu. Na druhý deň ráno bola v lesoch celá dedina. Skláňali sa a hľadali huby ako masliaky, kozáky či modráky. Mali ich plné košíky. Ja som nenašiel ani jeden jedlý. To je taký, čo môžete zjesť a pritom aj dobre chutí. Ale to ma vôbec netrápilo. Ja som totiž našiel oveľa lepšie veci. 

Napríklad tento hovoriaci hríb s narúžovanými perami! 

Bol zábavný a smiešne hovoril. Šušlavo mi poradil, aby som ´išou trochen hore a tam vraj buce tma jak v hrobe´. 

A tak som šiel hore a našiel som túto senzačnú jaskyňu. Asi raz budem speleológ! Teda jaskyniar. Vnútri trčali zo stropu všelijaké kvaple a stále tam čľupkala voda. Keď kvapeľ v jaskyni visí dole, je to stalaktit a keď rastie zo zeme hore, vraví sa stalagmit, stojak. A keď sa spoja stalaktit a stalagmit, vznikne stalagnát. Sranda, nie? Aké perfektné názvy! Škoda len, že som nemal poriadnu lampičku, lebo čím ďalej som šiel, tým väčšia tma ma pohlcovala. Vôbec nič som nevidel, len som počul samé čľup a kvap. Ani nos medzi očami som si nevidel. Ako keď máte zatvorené oči, len teraz, aj keby ste ich otvorili, nič by ste nevideli, len čierno-čiernu tmu. Našťastie na mňa začala babka kričať, a tak som trafil naspäť ku smiešnemu hríbu s klobúkom. I on sa o mňa už začínal báť. Povedal mi tajomstvo: hríby vyzerajú ako dáždniky, pretože rastú vo vlhkom prostredí. To ani dedo nevedel!

Prázdniny s babkou a dedom boli parádne. Nabudúce ma vraj vezmú i na tú Poludnicu, lebo teraz som ešte malý. Ale o rok vraj už vyrastiem a zosilniem. Tak nech už je to nabudúce!“

Aké tri fotky by ste radi mali vo svojom albume z prázdnin?

sb

Prelistuj si Elov album a prečítaj si jeho liptovský príbeh.