O Paťovej šiltovke

Jedného dňa dostal Paťo od rodičov novú šiltovku. Bola to tá najkrajšia šiltovka, akú kedy videl - šilt mala zelený, strih tak akurát, aby sa pod ňu dali vopchať uši a vzadu frajerskú sieťku - to aby sa pod ňou nepotili vlasy.

– Dávaj pozor, aby si ju nestratil, – hovoril mu tatko. A Paťo hneď vedel, čo treba spraviť: zobral lepidlo, celú tubu si vytlačil na vlasy a chcel si svoju novú šiltovku prilepiť k hlave. Bola to ohromná zábava, až kým do izby nevošla Paťova mamka. Keď uvidela Paťa zalepeného od lepidla, zbledla a na čelo jej vystúpili kvapôčky potu.

– Ja sa z teba zbláznim! – kričala nahnevane. Odtiahla Paťa do kúpeľne a dobrú hodinu mu drhla vlasy, kým z nich vymyla všetko lepidlo.

– A už žiadne hlúposti, – povedala mu prísne. – Lebo ti tú šiltovku zoberiem a bude po paráde.

Na druhý deň išiel Paťo s babkou k rieke. Lúče slnka mu príjemne šteklili nos, ale do očí už nedočiahli – bránila im v tom šiltovka zo zeleným šiltom. Ako si tak Paťo vykračoval popri brehu rieky, zrazu uvidel vo vode krásny, ligotavý kamienok. Presne taký by sa mu hodil do jeho zbierky kamienkov, ktorú si založil vo vrecku nohavíc a každý deň k nej pridal jeden nový kúsok. Zastal, načiahol sa za kamienkom a vtom mu šiltovka skĺzla z hlavy a spadla priamo do rieky. Ani sa nenazdal a už ju silný prúd vody odnášal preč.

– Babííí! Stratil som šiltovku! – pišťal nešťastne Paťo. Načiahol sa že ju vyloví, no vtom neudržal rovnováhu a čľup! – aj on spadol do rieky. Divoký prúd ho schmatol svojimi chápadlami ako chobotnica a ohromnou rýchlosťou unášal preč. Z vody trčala len jeho malá, strapatá hlava.

– Jááááj! – kričal Paťo.

– Jááááj! – kričala babka z brehu.

– Nájdem svoju šiltovku! – kričal Paťo. – A potom sa vrátim domov! 

No to ho už babka nepočula. Bol tak ďaleko, že ju videl len ako malú bodku v diaľke. Prúd rieky silnel a roztopašné vodné víry si Paťa prehadzovali zo strany na stranu ako sa im zachcelo. Raz bol hore hlavou, potom zase hore zadkom, už už sa chcel vynoriť, no vtom ho ďalší prúd stiahol dole pod hladinu. Kto vie, ako by to s Paťom dopadlo, keby sa pred ním zrazu nevynorilo čosi veľké, hnedé a chlpaté. To čosi malo dve oči, malé ušká, smiešne fúzy a z papuľky mu vytŕčali strašne krivé zuby. Bol to bobor Čľupko.

– Kto to tu špliecha a ruší ma? – hneval sa bobor.

– To som ja, Paťo! Stratil som svoju šiltovku! – zakričal Paťo a zase sa ponoril pod vodu. Bobor Čľupko videl, že situácia je vážna. Rýchlo schytil Paťa svojimi zubami za tričko, vytiahol ho z vody a posadil si ho na svoj oblý, chlpatý chrbát.

– Chlapča jedno nepodarené! – zvolal bobor Čľupko. – Toto sa robí? Celého si ma zamočil! A to som sa práve vrátil od kaderníka, ktorý mi pristrihol fúzy.

– Prepáč, bobor, – povedal Paťo, – nechcel som špliechať, ale v tejto divokej rieke sa vôbec nedá plávať.

– No dobre, dobre, - povedal bobor miernejšie. – Niečo pre teba vymyslíme.

Potom sa ponoril do vody tak, že mu trčali len očká, ušká a ňufáčik, a s Paťom na chrbte preplával do malej zátoky, kde mal svoj bobrí hrad. Postavil si ho z vetvičiek a konárov a bol naň nesmierne hrdý.

– Aký nádherný brloh, – povedal uznanlivo Paťo.

– Spravil som si ho sám, –  chválil sa Čľupko. – Vlastnými zubami.

– A prečo máš taký čudný chvost? – vyzvedal Paťo a obzeral si bobrov chvost, ktorý na sebe nemal ani jeden jediný chlp.

– Pomáha mi pri plávaní, – povedal bobor. – Slúži ako kormidlo.

– Kiež by som aj ja mal taký chvost, – vzdychol si Paťo. – Potom by sa mi určite podarilo preplávať riekou až k mojej šiltovke.

Vtom dostal bobor skvelý nápad. Zobral z naukladaných drievok jedno veľké drevo a zubami ho obhrýzol tak, že vyzeralo ako kúpacie koleso. Podal ho Paťovi.

– S týmto ťa nepotopí ani najväčší vodopád na svete.

– Ďakujem ti! Si ten najlepší bobor, akého poznám – povedal Paťo. Poriadne sa chytil kolesa, napočítal do troch a skočil z bobrového chrbta späť do vody. Ledva stihol zamávať bobrovi Čľupkovi na rozlúčku a už ho rieka unášala preč.

Paťo sa obzeral všade okolo seba. Videl breh, stromy, kríky, občas nejaký kameň, ktorý vytŕčal z vody, no šiltovka nikde. Zrazu ho čosi pošteklilo na pleci. To čosi bolo celkom malé, malo to osem nôh, dve klepetá a smiešne tykadlá, ktoré vyzerali ako dlhé fúzy. Bol to rak Klepietko. Sedel na Paťovom pleci a tváril sa veľmi dôležito.

– Smerujeme na severovýchod, veterné podmienky priaznivé, v prístave budeme čoskoro.

- Prosím? – nerozumel Paťo.

– Aké prosím? Nevidíš, že sa hrám námorníka? – povedal rak dotknuto.  – A ty si moja loď.

– Ja nie som loď. Ja som chlapec, – namietal Paťo.

– Aj keby, – mykol klepetom rak. – Už som plával na plastovej fľaši od malinovky, na starej topánke, na pneumatike z auta, a tak môžem plávať aj na chlapcovi.

– A kam sa plavíme? – vyzvedal Paťo.

– Rovno za nosom. Teda za tvojím nosom, lebo ja nos nemám. Mám len fúzy a klepetá.

Rak Klepietko zacvakal klepetami a spokojne sa zamrvil. Paťa šteklili jeho tykadlá na krku.

– Júúj, to šteklí, – smial sa Paťo.

– Na tvojom mieste by som sa nesmial, – povedal rak. – Čochvíľa totiž dorazíme k veľkému...

A zrazu sa ozval strašný hukot. Priamo pred nimi sa rieka menila na obrovský vodopád.

– Drž sa kolesa a zapchaj si nos, aby ti doň nenatiekla voda, – kričal rak Paťovi. Paťo sa nadýchol, chytil si nos a vtom ho prúd rieky neuveriteľnou silou strhol dole. Paťo sa otáčal vo vzduchu ako lopta a do tváre mu špliechala voda. Počul, ako si rak Klepietko na jeho pleci veselo vyspevuje:

More, vlny, to je moje

Nebojím sa ničoho

Námorníkom som ja smelým

Ho-ho-ho-ho.

Vtom sa Paťo ponoril hlboko do vody. Našťastie sa aj rýchlo vynoril – to vďaka kolesu od bobra Čľupka.

– To bola paráda! – tešil sa rak, ktorý sa celý čas držal Paťovho trička tak silno, až na ňom klepetom spravil malú dierku. - Už sa neviem dočkať kedy sa doplavíme do mora. Tam sa dajú zažiť ešte väčšie dobrodružstvá!

– Nehnevaj sa rak, ale do mora s tebou nemôžem ísť– povedal Paťo. – Musím  nájsť svoju šiltovku a vrátiť sa domov k mamke a tatkovi.

– Ach, aká škoda, – zosmutnel rak. – No čo, tak to v živote námorníka chodí.

Rak  preskočil z Paťovho pleca na najbližšiu skalu a zamával mu klepetom.

– Veľa šťastia so šiltovkou!

– Aj tebe veľa šťastia, kapitán!

Paťo videl, ako rak Klepietko hrdo vypína fúzy. Určite mu ešte nikto nikdy nepovedal, že je kapitán.

Paťo sa na svojom drevenom kúpacom kolese plavil ďalej. Zrazu mu napadla strašná myšlienka – čo ak šiltovka nasiakla vodou a ponorila sa na dno rieky? A teraz leží kdesi zahrabaná pod pieskom a bahnom. To by znamenalo, že ju už nikdy nikto nenájde.

– Čo si taký smutný? – spýtal sa Paťa rybár Dodo. Sedel na brehu rieky a vedľa seba mal udicu.

– Ále, – vzdychol si Paťo. – Stratil som šiltovku.

– Aj ja som smutný, – povedal rybár. – Sedím tu od rána a ešte som nechytil ani jednu rybu.

– Môžem si sadnúť vedľa vás? – spýtal sa Paťo. – Možno nám bude spolu veselšie.

Rybár Dodo prikývol a pomohol Paťovi vyliezť na breh. Podal mu uterák, aby sa trochu usušil.

– Ty máš ale pekné koleso, – povedal rybár.

– To mi vyrobil môj kamarát bobor Čľupko, – chválil sa Paťo.

– A táto diera na tričku?

– To je od môjho kamaráta raka Klieptka.

– Fíha. Ty máš toľko kamarátov? – čudoval sa rybár.

– A to ste ešte nepočuli o Elovi a Lucii. Najradšej zo všetkého sa hráme pod stolom.

– No teda, – povedal rybár Dodo. – Ja keby som mal toľko kamošov ako ty, vôbec by som nebol smutný. Dokonca by mi ani nevadilo, že som neulovil žiadnu rybu.

Zrazu sa plaváčik na udici slabo pohol. Rybár hneď natešene vyskočil na nohy.

– Už je to tu! Ryba! Konečne zabrala!

Schytil svoju udicu a začal rýchlo navíjať lanko. Aké veľké bolo jeho prekvapenie, keď namiesto ryby vytiahol na háčiku zachytenú Paťovu šiltovku! Paťo bol taký rád, že rybára od toľkého šťastia poriadne vystískal. A rybár Dodo sa tešil tiež – že má nového kamaráta.

Keď Paťo prišiel domov, pod stolom ho už ktosi čakal. Vytŕčali spod neho dve nohy v ponožkách - jedny boli Luciine a druhé Elove. Paťo chytro vliezol pod stôl ku kamarátom.

– Prečo máš na hlave mokrú šiltovku? – spýtala sa ho Lucia.

– To je dlhý príbeh, – povedal Paťo. – Chcete ho počuť?

Elo a Lucia prikývli. Paťo sa teda usalašil na koberci a začal rozprávať:

– Jedného dňa som dostal od rodičov novú šiltovku...


Máte aj vy doma šiltovku, s ktorou ste zažili nejaké dobrodružstvo?

mm

Vezmi si šiltovku a hor sa k vode. Aj s rozprávkou!