O pirátskej lodi

„Ja vidím slona naháňajúceho hada!“ vyhŕkne Elo.

„A ja vidím hada naháňajúceho slona!“ skríkne naopak Paťo.

„Tam je list z gaštana!“ ukazuje na tyrkysovú oblohu Lucia s ďalekohľadom pozoruje veľké mliečne oblaky. Keby mala kilometrovú ruku, tak by na ne hádam i dočiahla. Možno skutočne chutia ako mlieko alebo cukrová vata. Kto vie? Jej ruka však nie je dlhšia ako meter. Je rada, že ňou dočiahne aspoň na konáre plné iných dobrôt: čerešní, marhúľ či sladkých hrušiek.

Traja kamaráti ležia na brehu neveľkého jazera. S farebnými okuliarmi na očiach pozerajú na nebeský film plný bielych zvierat. Spod starého dreveného stola im vytŕčajú len zvedavé hlavy.    

„Pozrite, tam je rybár aj s udicou. Istotne chytá ryby v mori,“ vymýšľa Paťo. Nevie sa dočkať, kedy pôjde s rodičmi po prvýkrát k moru. Stále mu hovorili, že má vydržať do prázdnin. A teraz, keď už sa prázdniny začali, sníva sa mu iba o námorníkoch.

„A tam pláva náš stôl!“ vykríkne Lucia. Paťo sa zháči:

„To predsa nie je možné, ten je predsa tu.“ 

„Veď ten stôl na oblohe nie je ozajstný,“ vysvetľuje mu Elo. Stále má vo vačku zastrčené perá. Aj napriek tomu, že škola sa pred týždňom  skončila a konečne začali prázdniny. Je pripravený ich kedykoľvek a kdekoľvek použiť. Hneď ráno si napríklad zapísal, koľkokrát v noci spadol z postele. Presne osem a pol krát. Pri tom „polkráte“ mu na posteli ostali len nohy. Hlavu a chrbát mal na zemi. Tiež si poznačil, že mamka vypije presne dvadsaťpäť dúškov kávy, kým odíde do roboty a že poštár zvoní vždy dvakrát.

„Ako to? Stôl na oblohe vidím ja aj vy. Tak existuje a basta,“ tvrdí si svoje Paťo „Pozri. Už sa k nemu usádza akýsi drak.“

Paťo sa z ničoho nič prudko posadí. Tresk. Treskne si hlavu o stôl. Šúcha si čelo a pýta sa:

„Aj náš stôl vie plávať?“

„Jasné, že vie,“ pritakáva Lucia.

Elo si poškriabe hlavu a skúmavo si prezerá na stôl. Vstane a začne sa prehrabávať v kríkoch a v tráve pod stromami. Lucii tiež niečo napadne a robí presne to isté. Paťo ich počínaniu vôbec nerozumie.

„Elo, čo tam ty hľadáš? Veď len pretočíme stôl naopak a bude to.“

„Potrebujeme veslá! Tu sú,“ Paťo vynáša z kríkov dve dlhé vetvy.

„Lucia, a ty tam čo snoríš?“

Lucia priväzuje na konárik svoju osušku s levom.

„Každá pirátska loď musí mať svoju vlajku,“ vyhlasuje múdro.

„Tak ja budem hlavný pirát,“ teší sa Paťo a previaže si cez oko šatku.  

Lucia s Elom vztyčujú na lodi vlajku. Chystajú sa vyplávať. Konár so zástavou priväzujú špagátom o nohu stola. Je akosi nakrivo, no rovno sa im ju nedarí prichytiť. Vtedy skrsne Elovi nápad:

„Každý námorník má predsa tetovanie!“ a už aj vyťahuje čiernu fixku. Lucii tetuje na lopatku ostrov s palmou, Paťovi kreslí na rameno morskú pannu, ktorá má miesto nôh plutvu a Elo má na predlaktí malú kotvu. Lucia ešte Elovi maľuje na tvár i riadnu pirátsku bradu, aby každý vedel, že sa plavia už dlhé mesiace. Teraz už sú naozaj pripravení spustiť loď na vodu a vydať sa na plavbu.

Zodvihnú pretočený stôl zo zeme a hor sa s ním do vody. S očakávaním, pomaličky ho kladú na hladinu. Ani nedýchajú. Pustia ho a... A stôl na hladine pláva! Od radosti tlieskajú a výskajú:

 „Sláva! Pláva!“

Radostne sa nalodia na palubu. Pirát Paťo, bradáč Elo a kormidelníčka Lucia s ďalekohľadom sa odrazia od brehu. Lucia ich naviguje a odháňa kačky, ktoré pokojne sedia na hladine a ani im nenapadne uhnúť sa z cesty.  

Možno konečne vyzerajú ako skutočná námornícka posádka. Odrazu však cez praskliny v dreve začne presakovať voda. Rýchlo sa snažia štrbiny upchať prstami, no stôl sa napĺňa vodou čoraz viac a nezadržateľne sa potápa. Preľaknutí poskáču do vody. Paťo tak silno pleskne na brucho, že to určite museli počuť aj jeho mama a oco v práci. Doplávajú na breh a smutno pozorujú, ako sa im pred očami stráca ich loď aj s pirátskou vlajkou.

„To nie je fér! Nedostali sme sa ani do stredu jazera... A kde sa budeme teraz stretávať, keď stôl zjedlo jazero?“ Paťo má slzy na krajíčku. Vtedy sa pred nimi, spod vody, neočakávane zjaví pán s veľkým bruchom a obrovskými očami. Prihovorí sa im:

„Piráti! Tá potopená loď je  vaša?“ vypytuje sa, „pomôžem vám ju vytiahnuť?“

Lucia, Elo a Paťo s otvorenými ústami od prekvapenia prikývnu. Nikdy v živote nevideli tak velikánsku žabu, ako bola táto. Ešte aj keď sa potápala pod vodu, mala miesto nôh zelené plutvy. Veľká žaba im priniesla potopený stôl na breh. Lucia sa zvedavo vypytuje.

„A ty nevieš kvákať?“

„Čo by som nevedel: kva-kva, kva-kva-kvá! Do-vi-de-niá,“ pán žabiak sa opäť ponorí a zmizne pod hladinou. Všetci traja z brehu sledujú pokojnú hladinu jazera, no po veľkej žabe neostala žiadna stopa. Iba mokrý zablatený stôl tróniaci na brehu.   

Ľahnú si pod neho a nastavujú tváre slnku.  Predtým ako pôjdu na večeru, musia predsa uschnúť. Rodičia nesmú vedieť, že boli vo vode bez dozoru. To by ešte len bolo kriku. A omnoho viac kriku bude, keď sa rodičia dozvedia, že ich tetovania pod vodou vôbec nezmizli a nezmiznú, ani keď ich budú drhnúť mydlom.

 „Ako dobre, že zajtra už nie je škola,“ poteší sa Lucia.

„Veru, ako dobre. Aspoň sa môžem s vami hrať celý deň a nielen poobede, keď prídete z vyučovania“ povie Paťo.

Elo si zatiaľ robí do zošita náčrt pirátskej lode. Táto sa už nepotopí. Táto dopláva doprostred jazera a ešte ďalej. A stôl, stôl už nechajú na ich záhrade. Tam ho predsa nájdu vždy.

Kam by ste chceli na pirátskej lodi doplávať vy?

sb

Kva-kva-kvá,vy-tlač-te-si-má!