Lucia
má hlavu vysoko v oblakoch. Naťahuje krk, div, že ho nemá dlhý ako žirafa. Sedí
Paťovi na pleciach a dúfa, že uvidí koniec sveta. Paťo na ňu hľadí
zospodu. Jazyk od toľkého sústredenia
vytŕča z kútika úst. Zdá sa mu, že Lucia je tak vysoko, až by sa mohla
dotknúť slnka a pooberať oblaky.
Paťo
je trochu smutný, že na Luciinom mieste nie je on. Veď jemu predsa vždy
hovoria, že chodí s hlavou v oblakoch. Teraz im aspoň môže povedať,
že to vôbec nie je pravda. Hlavu v oblakoch nikdy nemal, pretože inak by už
dávno vedel, čo sa nachádza na konci sveta.
„No tak. Ako dlho ma chceš ešte
naťahovať? Čo vidíš? Povedz mi! “
„Vašu
záhradu... Susedov dom... Vietor... A sad...“
„A za
sadom?“
„Len
sad. Jabloň. Jabloň. Jabloň. Jabloň.“
„Myslíš,
že to je ten koniec sveta? Nikdy nekončiace jablone?“
Lucia
pokrčí ramenami.
„Dedo
mi hovoril, že na konci sveta je len voda. Nič viac. Samá voda. Medzi tými
jablkami však žiadnu vodu nevidím.“
„Čo
to robíte?“ zakričí na nich zo zeme Elo.
„Hráme
sa na žirafu,“ vysvetľuje mu Lucia.
„Ale
veď žirafa je trikrát vyššia ako vy dvaja dokopy!“
Lucia
sa pozrie vysoko nad seba.
„Až
taká vysoká?“
„Áno,
taká vysoká ako komín továrne, kde vyrábajú puding,“ prisvedčí Elo. Dedko mu
často rozprával o tejto továrni – pudingárni, kde pracoval. Elo si ju aj nakreslil.
Isto nám o nej ešte niekedy povie...
„A
keby si vyliezol ešte aj ty na nás, neuvidel by si to, čo žirafa?“ napadne
Paťovi.
Elo
sa poškriabe na hlave. Ihneď mu z nej vyfučí dedova pudingáreň a na
miesto nej sa tlačia všetky matematické výpočty: sčítanie, odčítanie,
násobenie, delenie a dokonca i jedna jednoduchá trojčlenka. Počty mu
riadne postrapatia vlasy, no výsledok ho poteší.
„Keď
sa na vás vyšplhám, budeme vidieť to, čo vidí MALÁ žirafa!“
„Aj
malá žirafa je žirafa!“ radostne zakričia naraz Paťo i Lucia.
Paťo
od radosti vyskočí, až ho Lucia musí poriadne schmatnúť za vlasy, aby nespadla.
A už o chvíľu jej rastie druhá strapatá hlava. To sa Elo škriabe až na
samý vrch žirafieho krku.
S oboma
kamarátmi na pleciach sa Paťovi len horko-ťažko darí udržať rovnováhu. Je si
istý, že Elo by si z toho oranžového slnka mohol aj odhryznúť. Vietor
ich nakláňa z jednej strany záhrady na druhú. No Paťo je silný, ustojí to.
A okrem toho je s vetrom dobrý kamarát.
Elo
sa z výšky rozhliada naokolo ako pirát na stožiari. Paťo, ktorý je teraz žirafou
a nič poriadne nevidí, je však už nedočkavý.
„Tak
čo? Čo vidíš? Žirafa mi povedala, že vidí až na koniec sveta!“
„Nevidím
koniec sveta. Za jabloňovým sadom je včelín a za ním ohrada s koňmi.“
Paťo
zosmutnie. Sadne si na zem a jeho dvaja kamaráti sa skotúľajú k nemu. Jeden
kotúľ, druhý kotúľ a sú priamo pod stolom.
„Tá žirafa ťa asi oklamala,“ myslí si Lucia.
„Žirafy
neklamú!“ osopí sa Paťo. Zo spodnej strany stola odlepí schovanú žuvačku a strčí
si ju do úst.
„Kde
si stretol tú žirafu? Mali by sme jej vyliezť na hlavu a zistiť, čo odtiaľ
naozaj vidí.“
„To
je nápad!“ poteší sa Lucia. Paťo však ešte
viac zosmutnie. Obrovskú bublina zo žuvačky mu spľasne a oblepí mu nos.
„Zmizla...
Schovávala sa za tými vysokánskymi topoľmi po ceste ku kostolu. No teraz všetky
tie topole vyrúbali. Vraj z nich lietalo veľa peľu a ľudia kvôli nemu
kýchali... Hľadal som ju už všade. Za gaštanom v sade, za čerešňami na
námestí, za smutnou vŕbou v parku i za tou vysokou borovicou na
cintoríne. Zmizla.“
„A to
tam len tak stála? Ja som si ju nikdy nevšimla.“
„Keby
nemala chvost, ani ja si ju nevšimnem. Asi pred týždňom som mal veľkú chuť
hojdať sa. Ale naozaj veľkú – obrovskú! A zrazu som pomedzi kmene stromov
zbadal perfektnú hojdačku. Stále sa hojdala z jednej strany na druhú a z
jednej strany na druhú... Tak som na ňu vyskočil a húpal sa z jednej
strany na druhú a z jednej strany na druhú. No, a po hodine sa
predo mnou zjavila žirafia hlava, zubami ma chytila za pásikavé triko
a vyhodila ma na chrbát. A vtedy som si všimol, že je to žirafa.
Húpal som sa na jej chvoste, a keď bola zo mňa unavená, jednoducho si ma
prehodila na chrbát.“
„Ty si sa
húpal na žirafom chvoste? Paráda!“
„Chcel
som sa zošmyknúť aj po jej krku, no mala ho boľavý. Seklo ju. Vedela sa pozrieť
doľava i doprava, no zohnúť sa nedokázala. A nevedela sa pozrieť ani na
hodinky, ktoré mala na nohe. Dostala ich od svojej mamky. Odjakživa ukazovali
presný čas. A teraz, seknutá, si na nich, chúďa, nevedela ani natáčať
koliesko, aby sa nezastavili. ´To by som bola stratená,´ povedala mi. Tak som
jej celý týždeň to koliesko natáčal. Neviem, kto to hovorí, ale vôbec nie je na
škodu, mať o koliesko naviac. Hlavne, keď potom máte také parádne hodinky!
Či ukazujú správny čas kontrolovala na kostolnej veži. Teda, skôr kostolná veža
jej to vravela. Boli dobré kamošky.“
„To
je zvláštne. A to nikomu nechýbala? Kto doma chová žirafy?“
„Žirafy
nikto doma nechová! Oni žijú v zoo!“ vyprskne do smiechu Elo. Paťo to
Lucii vysvetlí:
„Tí
zo zoo ju hľadali! Bála sa ich. Nechceli jej vravieť, koľko je hodín, zle sa
o ňu starali, ani koliesko jej nechceli na hodinkách natáčať. Tak utiekla.
Pred troma dňami som ju našiel vyšplhanú na strome. Všelijako bola pozauzľovaná
medzi konármi. Len občas vystrčila hlavu z koruny. Pozerala, či sa náhodou
neprezradila.“
Elo
ešte viac si postrapatí hlavu ako rozmýšľa.
„To
je zaujímavé. Prečo jej toľko záležalo koľko je hodín?“
„Aj
to mi povedala! Mamka jej sľúbila, že sa raz vráti a budú zase spolu. Tak
čakala, kedy bude raz...“ Paťo si vzdychol, „Bolo jej smutno. Mala iba tú kostolnú
vežu, boli ako sestry. Aj sa na seba trochu podobali. Ja som kostolnej veži nikdy
nerozumel. Len tak bimbala. Bim-bam-škl-ban-tr-han-bim-bam. Žirafa mi však
prezradila, že sa spolu bavia o konci sveta, ktorý z výšky videli. Elo,
ty si náhodou nebol na konci sveta? Nevieš, ako to tam vyzerá?“
„Nooo...
Na konci sveta už niet kam ísť. Je tam priviazaných nekonečne veľa šarkanov. Ty
si jedného odviažeš a odnesie ťa znovu na začiatok sveta.“
„To
nie je pravda!“ oborí sa Lucia, „Mne dedo povedal, že na konci sveta je voda. A keď
si nedáš pozor, padneš do nej.“
„Tak
sa poďme pozrieť z kostolnej veže, čo odtiaľ uvidíme,“ zavelí Elo.
Paťovi
sa rozšíria oči. Vôbec ho nenapadlo, že do kostolnej veže sa dá ísť. Veď predsa
len, kostolná veža je plná zvonov. Ešte by nechtiac o niektorý zvon
zavadil a zabimbal by v nesprávny čas.
„Áno!
Poďme do kostolnej veže!“ rozžiari sa radosťou Luciina tvár.
„Do
kostolnej veže sa dá ísť?“ nechce uveriť Paťo.
To
sa však už z domu ozve jeho mama a volá ich dnu na horúci puding. A puding
sa predsa nikdy neodmieta! Svoje plány teda odložia. Raz pôjdu.
Čo vidí z výšky žirafa
s hodinkami na nohe?
A kedy asi je
raz?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára