Sliepky splašene pobehujú po dvore a uhýbajú sa Paťovým bosým nohám. Paťo naháňa vyčesaného kohúta, ktorý si pre neho v záhrade pripravil prekážkovú dráhu: preskočiť fúrik, podliezť nízke konáre mladej slivky, v poslednej chvíli sa vyhnúť kvetináču s rozkvitnutými muškátmi a nepošmyknúť sa na zabudnutej volejbalovej lopte.
Paťo
je však trpezlivý – vyčká si na správnu chvíľu a skočí smerom
k prefíkanému kohútovi. Letí vzduchom hádam aj celú minútu, kým napokon
víťazne, s kohútom v náručí, rozbitým kolenom a odrenou bradou, dopadne
na zem. Kohút s červeným hrebienkom na hlave odušu kikiríka, no
z Paťovho zovretia sa mu vymaniť nedarí.
„Čo
to stváraš? Pusti ho. Ublížiš mu,“ prehovorí Lucia, ktorá si pod stolom pletie
veniec z drobných sedmokrások. Paťo si ani nevšimol, že dopadol priamo pod
stôl.
„Pustím
ho, až keď mi povie, kde je sever.“
„Ale
veď kohút nevie rozprávať.“
„To
viem... Ale čo si si nevšimla? Ľudia majú na strechách kohútov a tí im
ukazujú odkiaľ fúka vietor. Čiže kohút dobre vie aj to, kde je sever... Poď so
mnou. Vylezieme na strechu a na jej špici vypustíme kohúta. Či chce, či nechce,
ukáže nám, kde je sever!“ rázne vyhlási Paťo. Zbalí kohúta do ruksaku a už
sa aj liepa po pevných a dlhých
konároch orecha, lebo iná cesta na strechu kôlne nevedie. Keď Lucia vidí, ako
sa Paťo šplhá pomedzi voňavé orechové
lístie, neváha a pridá sa k nemu. Keby mohla chodiť do škôlky po konároch
stromov, bola by šťastná ako blcha. Patrí totiž medzi najlepšie stromolezkyne a stromoznalkyne
na svete. Ľahko rozozná stromy podľa tvaru listov, veľkosti koruny či farby
kôry.
Keď
sú už nad šikmou strechou kôlne, spoločne na ňu zoskočia a Paťo z batoha vyberie
prestrašného kohúta.
„Musíme
ho dať na hranu, lebo inak bude naklonený a zle nám ukáže sever. Uvidíš
ako to bude fungovať!“
Paťo
je svojím nápadom nadšený. Položí kohúta na hranu strechy. Rozohriate škridlice
ho poriadne popália, lebo na malú chvíľu začne tancovať akýsi čudný kohútí tanec.
No potom sa narovná a je pripravený vykonať svoju prácu. Spraví tri
opatrné kroky. Potom sa ako primabalerína otočí na jednej nohe a na záver
vyskočí. Trochu vzlietne, no pri dopade sa mu pošmykne noha. Ako na šmýkačke sa
skĺzne až do ríne a z chvosta mu odletí presne sedem farebných pierok.
Ubolený kohút sa rozhliadne naokolo. Nakoniec zoskočí zo strechy – roztiahne
krídla, čím zjemní dopad na zem, a beží krížom cez celú záhradu, ďaleko od
strechy. Lucia sa rehoce na plné ústa.
„Takto
to nemalo byť!“ rozčuľuje sa Paťo, „ Mal prejsť na koniec strechy a tam
zobákom ukázať sever... A čo je horšie, teraz vôbec netuším, ako sa dostaneme
naspäť dole. Na orech stadeto nevyskočíme. A ja som už príšerne hladný.“
Lucia
sa rozhliadne okolo seba a zhodnotí situáciu. Paťo má pravdu, konáre sú
príliš vysoko. Nahne sa ponad okraj strechy, no aj to je vysoko.
„Možno by sme mohli dajako zostrojiť krídla.
V ríni je nejaké lístie a konáriky. Nemyslíš?“
„To
je teda nápad!“ pregúli Paťo nespokojne očami. No to už má Lucia v talóne ďalší
návrh.
„Alebo
tu počkajme, kým niekto nepríde! Zatiaľ sa hrajme na povrazolezcov. Poď,
nacvičíme si nejaké číslo... Hneď zabudneš, že si hladný!“
Paťo
s Luciou stoja oproti sebe s jednou nohou vo vzduchu. Ich tváre sú
pokojné a sústredené. Vyzerajú ako dokonalé lastovičky. Dokonca, ani keď uvidia
Ela, nepohnú sa.
„Čo
to tam stvárate?“
„Lastovičkujeme!“
odsekne Lucia, no slová ju vyvedú z rovnováhy a položí nohu na strechu,
„ale už nás to tu nebaví. Hľadali sme sever, no nenašli sme ho. Dostaň nás
dole.“
Elo
sa poobzerá po dvore a pustí sa do stavania pyramídy. Z celej záhrady
vláči pod strechu všetko možné. Na stolík pokladá tehly, fúrik, sud, kvetináč,
debničky, deravé vedro, zabudnuté hrable, tekvice a omylom aj susedovu
kuru – tá mu ale utiekla a zrúcala celú stavbu. Začne teda odznova. Použije
všetko okrem sliepky a vystavia špičkovú pyramídu, po ktorej Lucia a Paťo
zlezú ako po rebríku.
„Na
čo ste tam hľadali sever? Sever je tam,“ ukáže Elo doľava, kde sa do výšky týči
starý tehlový vodojem, „pozrite, slnko vychádza tu, teraz je tu a za nami
pokračuje ďalej po priamke na západ. A teda sever je naľavo a juh napravo.“
„To
je také jednoduché? V tom musí byť nejaký fígeľ... A čo keď tu slnko
nebude?“
„Slnko
je tu vždy! Aj keď je za oblakmi...“
„No,
ale vtedy ho nevidím.“
Elo
rozmýšľa, no skutočne len krátku chvíľu: „Tak potom sa pozri do koruny stromov.
Severná strana je najchladnejšia, tam sú konáre kratšie a redšie.“
Paťo
študuje konáre malej slivky. V hlave si opakuje svetové strany podľa
Elovej rady.
„A načo
vlastne potrebuješ vedieť, kde je sever?“
„No,
chcem nájsť v noci na oblohe Severku. Len som nevedel, kde presne ju mám hľadať.
Teraz už viem, že pri vodojeme. V noci sa budem na ňu pozerať, až kým
kohút nezakikiríka. Teda, ak tu ešte nejakého kohúta máme.“
Paťo
sa previnilo pozrie na Luciu a obaja sa rozosmejú. Môžu iba dúfať, že
kohút nepreskočil plot a nevydal sa do šíreho sveta. Veď predsa nevie, kde
je sever a určite sa už na prvej križovatke navždy stratí.
Ak sa kohút stratil, kto
nás ráno zobudí?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára