O prísne tajných veciach

Všimli ste si, že Lucia má pri sebe vždy kvetiny alebo listy zo stromov? Alebo, že Paťo jednostaj nosí pásikavé tričko a chodí s hlavou v oblakoch, a preto si vymýšľa všelijaké pesničky? Všetci si so sebou vláčia veci, ktoré majú radi. A viete, čo má večne po ruke Elo? Predsa svoj notes s perom zastrčený v náprsnom vrecku! Preto niet divu, že keď ráno vstal z postele a zistil, že mu zo zápisníka chýbajú tri stránky, nedokázal sa od toľkého strachu a hnevu poriadne ani nadýchnuť.  

Teraz chodí celý červený v tvári po záhrade. Pod stolom narazí na Luciu a Paťa, ktorí hrajú palcovú vojnu. Paťo má dlhší palec, tak sa mu často darí Luciu prekabátiť a vyhráva 21:8.

„Nevideli ste moje stránky?“ čertí sa Elo a z úst mu habkavo vychádzajú slová, „Moje stránky zo zošita. Tri mi chýbajú! Niekto mi ich ukradol! Mám tam prísne tajné zá-le-ži-tos-ti! Rozumiete? PRÍSNE TAJNÉ!“

Lucia s Paťom sa na seba bez slov pozrú a zamietavo pokrútia hlavami. Elo od nich teda namosúrene odíde a stále si mrmle popod fúz, teda, keby nejaký fúz mal:

„To mi isto šlohla tá Filipova koza! Stále na mňa cez plot zazerá a mečí! Mal by som sa jej ísť opýtať... Ja jej ukážem! Mečať na mňa cez plot!“

Keď Elo vyjde z bránky, Lucia s Paťom si vyvrátia vrecká na nohaviciach. Vytiahnu odtiaľ pokrčené papiere a rovnajú ich.

„Čo tam môže byť také prísne tajné?“ čuduje sa Paťo a prezerá si dva pokrkvané papiere.  Lucia drží tretí a tiež nerozumie, prečo je Elo taký nervózny.

Pred hodinou sa s Paťom strašne nudili. Tak vytrhli Elovi zopár stránok z notesu a hádzali si lietadielka. Ako mohli vedieť, že je na nich niečo supertajné? Nakoniec aj tak vôbec nelietali, pretože fúkal silný vietor a hneď skončili špičkou v zemi.

Lucia s Paťom teda začnú pátrať po Elových tajnostiach. 

„Aha! On tu má asi zakreslený uhol, pod akým sa musia vystreľovať rakety do vesmíru!“

„Ale nie. Pozri, tuto má zapísané akési heslo!“ presviedča ju Paťo.

„Čo si? To nie je žiadne tajné heslo! Jedno je číslo tvojho domu a to druhé môjho! Má ich zaznačené, aby nám mohol posielať listy a pohľadnice...“

„Tak potom určite doma schováva pytóna! Ako inak by mohol vedieť, ako vyzerá najedený pytón?“

„A nemyslíš si, že tam má zašifrovanú v písmenkách cestu k pokladu?“ premýšľa Lucia.

Čo si myslíte vy? Aké tajomstvo ukrývajú Elove kresby? Schováva Elov tato v šope krokodíla alebo je to len pílka? A čo znamenajú tie písmenká popísané všade naokolo? Dobre si prezrite všetky obrázky, lebo nie všetko je tak, ako to na prvý pohľad vyzerá. A pokojne si aj vy niečo PRÍSNE TAJNÉ nakreslite. 
A nezabudnite si to poriadne schovať!

sb

 

O veternom kohútovi

Sliepky splašene pobehujú po dvore a uhýbajú sa Paťovým bosým nohám. Paťo naháňa vyčesaného kohúta, ktorý si pre neho v záhrade pripravil prekážkovú dráhu: preskočiť fúrik, podliezť nízke konáre mladej slivky, v poslednej chvíli sa vyhnúť kvetináču s rozkvitnutými muškátmi a nepošmyknúť sa  na zabudnutej volejbalovej lopte.

Paťo je však trpezlivý – vyčká si na správnu chvíľu a skočí smerom k prefíkanému kohútovi. Letí vzduchom hádam aj celú minútu, kým napokon víťazne, s kohútom v náručí, rozbitým kolenom a odrenou bradou, dopadne na zem. Kohút s červeným hrebienkom na hlave odušu kikiríka, no z Paťovho zovretia sa mu vymaniť nedarí.

„Čo to stváraš? Pusti ho. Ublížiš mu,“ prehovorí Lucia, ktorá si pod stolom pletie veniec z drobných sedmokrások. Paťo si ani nevšimol, že dopadol priamo pod stôl.

„Pustím ho, až keď mi povie, kde je sever.“

„Ale veď kohút nevie rozprávať.“

„To viem... Ale čo si si nevšimla? Ľudia majú na strechách kohútov a tí im ukazujú odkiaľ fúka vietor. Čiže kohút dobre vie aj to, kde je sever... Poď so mnou. Vylezieme na strechu a na jej špici vypustíme kohúta. Či chce, či nechce, ukáže nám, kde je sever!“ rázne vyhlási Paťo. Zbalí kohúta do ruksaku a už sa aj liepa po pevných a dlhých konároch orecha, lebo iná cesta na strechu kôlne nevedie. Keď Lucia vidí, ako sa Paťo šplhá pomedzi  voňavé orechové lístie, neváha a pridá sa k nemu. Keby mohla chodiť do škôlky po konároch stromov, bola by šťastná ako blcha. Patrí totiž medzi najlepšie stromolezkyne a stromoznalkyne na svete. Ľahko rozozná stromy podľa tvaru listov, veľkosti koruny či farby kôry.  

Keď sú už nad šikmou strechou kôlne, spoločne na ňu zoskočia a Paťo z batoha vyberie prestrašného kohúta.

„Musíme ho dať na hranu, lebo inak bude naklonený a zle nám ukáže sever. Uvidíš ako to bude fungovať!“

Paťo je svojím nápadom nadšený. Položí kohúta na hranu strechy. Rozohriate škridlice ho poriadne popália, lebo na malú chvíľu začne tancovať akýsi čudný kohútí tanec. No potom sa narovná a je pripravený vykonať svoju prácu. Spraví tri opatrné kroky. Potom sa ako primabalerína otočí na jednej nohe a na záver vyskočí. Trochu vzlietne, no pri dopade sa mu pošmykne noha. Ako na šmýkačke sa skĺzne až do ríne a z chvosta mu odletí presne sedem farebných pierok. Ubolený kohút sa rozhliadne naokolo. Nakoniec zoskočí zo strechy – roztiahne krídla, čím zjemní dopad na zem, a beží krížom cez celú záhradu, ďaleko od strechy. Lucia sa rehoce na plné ústa.

„Takto to nemalo byť!“ rozčuľuje sa Paťo, „ Mal prejsť na koniec strechy a tam zobákom ukázať sever... A čo je horšie, teraz vôbec netuším, ako sa dostaneme naspäť dole. Na orech stadeto nevyskočíme. A ja som už príšerne hladný.“

Lucia sa rozhliadne okolo seba a zhodnotí situáciu. Paťo má pravdu, konáre sú príliš vysoko. Nahne sa ponad okraj strechy, no aj to je vysoko.

„Možno  by sme mohli dajako zostrojiť krídla. V ríni je nejaké lístie a konáriky. Nemyslíš?“

„To je teda nápad!“ pregúli Paťo nespokojne očami. No to už má Lucia v talóne ďalší návrh.

„Alebo tu počkajme, kým niekto nepríde! Zatiaľ sa hrajme na povrazolezcov. Poď, nacvičíme si nejaké číslo... Hneď zabudneš, že si hladný!“

Paťo s Luciou stoja oproti sebe s jednou nohou vo vzduchu. Ich tváre sú pokojné a sústredené. Vyzerajú ako dokonalé lastovičky. Dokonca, ani keď uvidia Ela, nepohnú sa.

„Čo to tam stvárate?“

„Lastovičkujeme!“ odsekne Lucia, no slová ju vyvedú z rovnováhy a položí nohu na strechu, „ale už nás to tu nebaví. Hľadali sme sever, no nenašli sme ho. Dostaň nás dole.“

Elo sa poobzerá po dvore a pustí sa do stavania pyramídy. Z celej záhrady vláči pod strechu všetko možné. Na stolík pokladá tehly, fúrik, sud, kvetináč, debničky, deravé vedro, zabudnuté hrable, tekvice a omylom aj susedovu kuru – tá mu ale utiekla a zrúcala celú stavbu. Začne teda odznova. Použije všetko okrem sliepky a vystavia špičkovú pyramídu, po ktorej Lucia a Paťo zlezú ako po rebríku.

„Na čo ste tam hľadali sever? Sever je tam,“ ukáže Elo doľava, kde sa do výšky týči starý tehlový vodojem, „pozrite, slnko vychádza tu, teraz je tu a za nami pokračuje ďalej po priamke na západ. A teda sever je naľavo a juh napravo.“

„To je také jednoduché? V tom musí byť nejaký fígeľ... A čo keď tu slnko nebude?“

„Slnko je tu vždy! Aj keď je za oblakmi...“

„No, ale vtedy ho nevidím.“

Elo rozmýšľa, no skutočne len krátku chvíľu: „Tak potom sa pozri do koruny stromov. Severná strana je najchladnejšia, tam sú konáre kratšie a redšie.“

Paťo študuje konáre malej slivky. V hlave si opakuje svetové strany podľa Elovej rady.

„A načo vlastne potrebuješ vedieť, kde je sever?“

„No, chcem nájsť v noci na oblohe Severku. Len som nevedel, kde presne ju mám hľadať. Teraz už viem, že pri vodojeme. V noci sa budem na ňu pozerať, až kým kohút nezakikiríka. Teda, ak tu ešte nejakého kohúta máme.“

Paťo sa previnilo pozrie na Luciu a obaja sa rozosmejú. Môžu iba dúfať, že kohút nepreskočil plot a nevydal sa do šíreho sveta. Veď predsa nevie, kde je sever a určite sa už na prvej križovatke navždy stratí.

Ak sa kohút stratil, kto nás ráno zobudí?

sb

A vy viete kde je sever? S touto rozprávkou vo vrecku to budete vedieť vždy.

O žirafe s hodinkami na nohe

Lucia má hlavu vysoko v oblakoch. Naťahuje krk, div, že ho nemá dlhý ako žirafa. Sedí Paťovi na pleciach a dúfa, že uvidí koniec sveta. Paťo na ňu hľadí zospodu.  Jazyk od toľkého sústredenia vytŕča z kútika úst. Zdá sa mu, že Lucia je tak vysoko, až by sa mohla dotknúť slnka a pooberať oblaky.

Paťo je trochu smutný, že na Luciinom mieste nie je on. Veď jemu predsa vždy hovoria, že chodí s hlavou v oblakoch. Teraz im aspoň môže povedať, že to vôbec nie je pravda. Hlavu v oblakoch nikdy nemal, pretože inak by už dávno vedel, čo sa nachádza na konci sveta.

„No tak. Ako dlho ma chceš ešte naťahovať? Čo vidíš? Povedz mi!           “

„Vašu záhradu... Susedov dom... Vietor... A sad...“

„A za sadom?“

„Len sad. Jabloň. Jabloň. Jabloň. Jabloň.“

„Myslíš, že to je ten koniec sveta? Nikdy nekončiace jablone?“  

Lucia pokrčí ramenami.

„Dedo mi hovoril, že na konci sveta je len voda. Nič viac. Samá voda. Medzi tými jablkami však žiadnu vodu nevidím.“

„Čo to robíte?“ zakričí na nich zo zeme Elo.

„Hráme sa na žirafu,“ vysvetľuje mu Lucia.

„Ale veď žirafa je trikrát vyššia ako vy dvaja dokopy!“

Lucia sa pozrie vysoko nad seba.

„Až taká vysoká?“

„Áno, taká vysoká ako komín továrne, kde vyrábajú puding,“ prisvedčí Elo. Dedko mu často rozprával o tejto továrni – pudingárni, kde pracoval. Elo si ju aj nakreslil. Isto nám o nej ešte niekedy povie...     

„A keby si vyliezol ešte aj ty na nás, neuvidel by si to, čo žirafa?“ napadne Paťovi.  

Elo sa poškriabe na hlave. Ihneď mu z nej vyfučí dedova pudingáreň a na miesto nej sa tlačia všetky matematické výpočty: sčítanie, odčítanie, násobenie, delenie a dokonca i jedna jednoduchá trojčlenka. Počty mu riadne postrapatia vlasy, no výsledok ho poteší.

„Keď sa na vás vyšplhám, budeme vidieť to, čo vidí MALÁ žirafa!“

„Aj malá žirafa je žirafa!“ radostne zakričia naraz Paťo i Lucia.

Paťo od radosti vyskočí, až ho Lucia musí poriadne schmatnúť za vlasy, aby nespadla. A už o chvíľu jej rastie druhá strapatá hlava. To sa Elo škriabe až na samý vrch žirafieho krku.

S oboma kamarátmi na pleciach sa Paťovi len horko-ťažko darí udržať rovnováhu. Je si istý, že Elo by si z toho oranžového slnka mohol aj odhryznúť. Vietor ich nakláňa z jednej strany záhrady na druhú. No Paťo je silný, ustojí to. A okrem toho je s vetrom dobrý kamarát.

Elo sa z výšky rozhliada naokolo ako pirát na stožiari. Paťo, ktorý je teraz žirafou a nič poriadne nevidí, je však už nedočkavý. 

„Tak čo? Čo vidíš? Žirafa mi povedala, že vidí až na koniec sveta!“

„Nevidím koniec sveta. Za jabloňovým sadom je včelín a za ním ohrada s koňmi.“

Paťo zosmutnie. Sadne si na zem a jeho dvaja kamaráti sa skotúľajú k nemu. Jeden kotúľ, druhý kotúľ a sú priamo pod stolom.

 „Tá žirafa ťa asi oklamala,“ myslí si Lucia.

„Žirafy neklamú!“ osopí sa Paťo. Zo spodnej strany stola odlepí schovanú žuvačku a strčí si ju do úst.

„Kde si stretol tú žirafu? Mali by sme jej vyliezť na hlavu a zistiť, čo odtiaľ naozaj vidí.“

„To je  nápad!“ poteší sa Lucia. Paťo však ešte viac zosmutnie. Obrovskú bublina zo žuvačky mu spľasne a oblepí mu nos.  

„Zmizla... Schovávala sa za tými vysokánskymi topoľmi po ceste ku kostolu. No teraz všetky tie topole vyrúbali. Vraj z nich lietalo veľa peľu a ľudia kvôli nemu kýchali... Hľadal som ju už všade. Za gaštanom v sade, za čerešňami na námestí, za smutnou vŕbou v parku i za tou vysokou borovicou na cintoríne. Zmizla.“

„A to tam len tak stála? Ja som si ju nikdy nevšimla.“

„Keby nemala chvost, ani ja si ju nevšimnem. Asi pred týždňom som mal veľkú chuť hojdať sa. Ale naozaj veľkú – obrovskú! A zrazu som pomedzi kmene stromov zbadal perfektnú hojdačku. Stále sa hojdala z jednej strany na druhú a z jednej strany na druhú... Tak som na ňu vyskočil a húpal sa z  jednej strany na druhú a z jednej strany na druhú. No, a po hodine sa predo mnou zjavila žirafia hlava, zubami ma chytila za pásikavé triko a vyhodila ma na chrbát. A vtedy som si všimol, že je to žirafa. Húpal som sa na jej chvoste, a keď bola zo mňa unavená, jednoducho si ma prehodila na chrbát.“

 „Ty si sa  húpal na žirafom chvoste? Paráda!“

„Chcel som sa zošmyknúť aj po jej krku, no mala ho boľavý. Seklo ju. Vedela sa pozrieť doľava i doprava, no zohnúť sa nedokázala. A nevedela sa pozrieť ani na hodinky, ktoré mala na nohe. Dostala ich od svojej mamky. Odjakživa ukazovali presný čas. A teraz, seknutá, si na nich, chúďa, nevedela ani natáčať koliesko, aby sa nezastavili. ´To by som bola stratená,´ povedala mi. Tak som jej celý týždeň to koliesko natáčal. Neviem, kto to hovorí, ale vôbec nie je na škodu, mať o koliesko naviac. Hlavne, keď potom máte také parádne hodinky! Či ukazujú správny čas kontrolovala na kostolnej veži. Teda, skôr kostolná veža jej to vravela. Boli dobré kamošky.“  

„To je zvláštne. A to nikomu nechýbala? Kto doma chová žirafy?“

„Žirafy nikto doma nechová! Oni žijú v zoo!“ vyprskne do smiechu Elo. Paťo to Lucii vysvetlí:

„Tí zo zoo ju hľadali! Bála sa ich. Nechceli jej vravieť, koľko je hodín, zle sa o ňu starali, ani koliesko jej nechceli na hodinkách natáčať. Tak utiekla. Pred troma dňami som ju našiel vyšplhanú na strome. Všelijako bola pozauzľovaná medzi konármi. Len občas vystrčila hlavu z koruny. Pozerala, či sa náhodou neprezradila.“

Elo ešte viac si postrapatí hlavu ako rozmýšľa.

„To je zaujímavé. Prečo jej toľko záležalo koľko je hodín?“  

„Aj to mi povedala! Mamka jej sľúbila, že sa raz vráti a budú zase spolu. Tak čakala, kedy bude raz...“ Paťo si vzdychol, „Bolo jej smutno. Mala iba tú kostolnú vežu, boli ako sestry. Aj sa na seba trochu podobali. Ja som kostolnej veži nikdy nerozumel. Len tak bimbala. Bim-bam-škl-ban-tr-han-bim-bam. Žirafa mi však prezradila, že sa spolu bavia o konci sveta, ktorý z výšky videli. Elo, ty si náhodou nebol na konci sveta? Nevieš, ako to tam vyzerá?“   

„Nooo... Na konci sveta už niet kam ísť. Je tam priviazaných nekonečne veľa šarkanov. Ty si jedného odviažeš a odnesie ťa znovu na začiatok sveta.“

„To nie je pravda!“ oborí sa Lucia, „Mne dedo povedal, že na konci sveta je voda. A keď si nedáš pozor, padneš do nej.“  

„Tak sa poďme pozrieť z kostolnej veže, čo odtiaľ uvidíme,“ zavelí Elo.

Paťovi sa rozšíria oči. Vôbec ho nenapadlo, že do kostolnej veže sa dá ísť. Veď predsa len, kostolná veža je plná zvonov. Ešte by nechtiac o niektorý zvon zavadil a zabimbal by v nesprávny čas.  

„Áno! Poďme do kostolnej veže!“ rozžiari sa radosťou Luciina tvár.

„Do kostolnej veže sa dá ísť?“ nechce uveriť Paťo.

To sa však už z domu ozve jeho mama a volá ich dnu na horúci puding. A puding sa predsa nikdy neodmieta! Svoje plány teda odložia. Raz pôjdu.

Čo vidí z výšky žirafa s hodinkami na nohe?

A kedy asi je raz?

sb

Máš aj ty žirafu, medvedíka, kozu, psa či iné zvieratko? Prečítaj mu rozprávku pre radosť.

 

 

  

O prázdninách u babky a dedka

Každé leto chodila Lucka navštíviť svoju babku a dedka, ktorí bývali na dedine vo veľkom dome na kopci. Celý dom voňal ako palacinky s lekvárom, ktoré babka varila na obed a ako dedkova fajka, ktorú dedko potajomky fajčil vo svojej kôlni v záhrade. Okrem dedka a kôlne bolo v záhrade ešte všeličo iné - sliepky, zajačiky, koza, ktorá sa volala Filoména, slimák, ktorý najradšej oddychoval pod veľkým lopúchom a ešte pavúk s dlhými nohami, ktorého sa Lucka ani trochu nebála. To však nebolo všetko. Cez noc sa vraj po záhradách v okolí potuloval veľký diviak z lesa. Aspoň tak to tvrdil Krištof, ktorý býval v susednom dome. Krištof mal asi toľko rokov, koľko Lucka, no nebola s ním žiadna zábava, lebo neustále čítal nejaké knihy a vôbec sa nechcel šplhať po stromoch, ani si kopať loptu, ani sa hrať na Indiánov. Lucke veru chýbali jej kamaráti Elo a Paťo. Keby tu tak boli s ňou, určite by spolu vymýšľali rôzne somariny, šašoviny a lapajoviny. A hlavne by jej pomohli preskúmať, ako je to s tým diviakom.

V jeden večer sa Lucka rozhodla, že napíše list mamke a ockovi. Babke sa ten nápad tak páčil, že chcela Lucke silou mocou poradiť, čo by v tom liste malo byť. Nadiktovala jej toto: 

Milí rodičia,

posielam srdečné pozdravy od babky a dedka z dediny. Mám sa výborne, jesť mi chutí, strava je zdravá, pestrá a pravidelná. Som často na vzduchu, dobre spím a dávam si pozor, aby sa mi nič nestalo. Babka s dedkom sa majú tiež dobre a pozdravujú Vás.
 
Vaša dcéra Lucia
 
 
Keď Lucka babke list ešte raz prečítala, babka sa tvárila veľmi spokojne. Povedala Lucke, aby dala list do obálky a ona ho vraj pôjde na druhý deň zaniesť na poštu. No keď babka odišla do záhrady, Lucka sa rozhodla do listu ešte čosi pripísať. Napísala toto:

 
Mamka a tatko,

babka pri diktovaní listu ešte na všeličo zabudla, tak píšem aj ja, Lucia. Babka teraz išla navštíviť deda do záhrady, lebo dedko už niekoľko dní nebýva s nami v dome, ale v starej drevenej kôlni pod jabloňou. Presťahoval sa tam po tom, čo sa s babkou pohádal kvôli tej fajke čo ju občas potajomky fajčí v záhrade. Vyzeralo to asi takto: babka kričala na dedka, že fajčenie je nezdravé a dedko kričal na babku, že na neho babka nemá čo kričať a že si bude robiť čo chce. No a potom si zobral vankúš, paplón a pyžamo a odišiel bývať do záhrady. Zobral si aj zubnú kefku. Domov chodí len na záchod a po jedlo do chladničky. Ja tomu veľmi nerozumiem, ale už dávno som si všimla, že dospelí sa občas správajú trochu čudne.  

Tu som Vám nakreslila obrázok dedka, ktorý fajčí fajku: 

A tu je zase obrázok babky ešte pred tým, ako sa začala hnevať: 

Ja si myslím, že dedko sa presťahoval do kôlne preto, aby v noci strážil záhradu pred diviakom. O tom diviakovi mi povedal Krištof. To je ten chlapec, čo býva v susednom dome a neustále mudruje. Všade so sebou ťahá nejaké knihy, lebo sa vraj učí do školy. No chápete? Cez prázdniny sa učí do školy! Chcela som Krištofa presvedčiť, aby namiesto učenia radšej liezol so mnou na stromy, no odmietol, lebo vraj by mohol spadnúť a rozbiť si okuliare. Tak som mu povedala, že je bojko, načo sa Krištof sa rozplakal a odišiel domov. Takáto zábava je s tým Krištofom!

Takto vyzerá Krištof:

Keďže sa s Krištofom nedalo vôbec hrať, povedala som si, že si na dobrodružstvo vystačím aj sama. Ak sa naozaj potuluje po okolí diviak, musím ho vidieť na vlastné oči!  Počkala som, kým si babka s dedkom ľahli do postele a keď sa zo spálne ozvalo chrápanie, po špičkách som sa vykradla z domu na ulicu. Predstavte si, že vonku bola tma ako v rohu a všetko vyzeralo zrazu akosi inak. Vietor fúkal, stromy sa strašidelne knísali zo strany na stranu a kdesi pod autom zamňaukala mačka. Keď som si ešte k tomu predstavila toho diviaka, zrazu som si nebola až taká istá, že chcem ísť sama od záhrady. No vtom som si všimla, že u susedov sa v jednom okne svieti. Bol to Krištof, ktorý ešte nespal, lebo si chcel dopočítať nejaké príklady z matematiky. Zobrala som malý kamienok a hodila ho Krištofovi do okna. Krištof vykukol von a keď som sa ho spýtala, či by sa so mnou nechcel ísť pozrieť do záhrady na diviaka, chvíľu rozmýšľal, zamyslene sa mračil, hrýzol si spodnú peru...a potom prikývol. Ten Krištof je samé prekvapenie !

S Krištofom sme išli do našej záhrady za domom a rozmýšľali, ako sa na diviaka pripraviť. Krištof povedal, že by sa nám zišli nejaké zbrane, keby nás chcel diviak napadnúť. Vošli sme do dedkovej kôlne (dedko tam vtedy ešte nebýval) a obzerali sme sa  čo by sa nám hodilo. Ja som si zobrala motyku, Krištof hrable a na hlavu si dal plechové vedro, ktoré malo slúžiť ako helma. To vedro mu padlo až po bradu a takmer nič nevidel, no povedal, že to nevadí.

Potom sme sa rozhodli, že si nájdeme nejakú skrýšu, aby si nás diviak hneď nevšimol. Najprv sme si čupli za babkine kvety, no Krištof dostal alergiu a začal strašne nahlas kýchať. Dokonca kýchal tak veľmi, až mu zošuchli okuliare z nosa a spadli kdesi na zem. V tej tme ich vôbec nevedel nájsť.

Takto vyzerá Krištof bez okuliarov:

Ako sme obaja kľačali medzi babkinými kvetmi a hľadali Krištofove okuliare, zrazu sa kúsok od nás ozvali čudné zvuky. Znelo to ako keby niečo strašne fučalo, skoro ako dedko keď ide hore schodmi, až na to, že to nebol dedko, ale bol to ten diviak. Naozajstný diviak u nás v záhrade! Bol chlpatý a celý čierny, takže ho v tme takmer nebolo vidieť. Vyzeral asi takto:

Krištof sa tak zľakol, že sa začal hneď driapať hore na najbližší strom. Nestihla som sa čudovať, ako rýchlo zmenil názor, veď predtým tvrdil, že na stromy zo zásady nelezie! Vyškriabal sa na konár, pevne sa ho chytil a celý sa triasol od strachu. Aj ja som vyliezla na strom a napäto sledovala diviaka, ktorý fučal, krochkal a ňufákom - rypákom rozrýval babkinu kapustu. A potom začal jesť jablká, ktoré našiel popadané na zemi. Ten diviak bol ale poriadny hladoš!

Chvíľu sme čakali, držali sa konárov stromu a rozmýšľali, čo budeme robiť. Skúsila som hodiť dole svoju topánku, či to diviaka nevyplaší, no nefungovalo to. Krištof navrhol, že by sme mohli robiť nejaký hluk, aby sa diviak zľakol, lenže ako sa dá robiť hluk, keď sa držíte obidvoma rukami konára? Začali sme teda spievať. Spievali sme najhlasnejšie, ako sme vedeli, všetky pesničky, ktoré sme poznali, Krištof dokonca spieval tak hlasno, až zachrípol, no diviak si to vôbec nevšímal. Len jedol a jedol a jedol a občas funel. Povedala som Krišofovi, že ak to pôjde takto ďalej, zostaneme na tom strome do konca roka. A vtedy sa Krištof naozaj zľakol. Do konca roka?? – vykríkol. Ale veď on chce ísť po prázdninách do školy! A potom spravil niečo, čo by som od Krištofa naozaj nikdy nečakala. Zoskočil zo stromu a vyhlásil, že ak nechce diviak odísť zo záhrady sám, vyženie ho. Tváril sa pri tom veľmi hrdinsky. Chytil svoje hrable, dal si na hlavu plechové vedro a ako smelý rytier vykročil k diviakovi. Vyzeral naozaj odhodlane, až na to, že kráčal opačným smerom, keďže bez okuliarov toho veľa nevidel, a s vedrom na hlave už vôbec nič. Po niekoľkých krokoch zo seba vydal akýsi bojový pokrik a vrazil do stromu. To vám bol ale poriadny náraz, zdalo sa mi, že sa celá záhrada trochu zatriasla. Dokonca aj ten diviak sa zľakol a hneď sa rozbehol späť do lesa. Krištof mal našťastie na hlave to vedro, takže sa mu nič nestalo, teda ak nerátam poškrabaný nos, odretú bradu a modrinu na kolene. No tváril sa veľmi spokojne, pretože mohol do konca prázdnin každému rozprávať, že celkom sám premohol veľkého, čierneho diviaka u nás v záhrade. 

Na druhý deň som všetko porozprávala babke a dedkovi. Babka celá zbledla a musela som jej sľúbiť, že o tom diviakovi nepoviem rodičom. A dedkovi hovorila, aby nebláznil a vrátil sa späť domov. lebo v záhrade to môže byť nebezpečné. Ale podľa mňa je dobré, že dedko teraz býva v kôlni, lebo v noci chrápe tak hlasno, že sa k nám už žiadny diviak neodváži. 

P.S. Nezabudnite mi nakŕmiť rybičky.

P.S. 2 Keď stretnete Ela a Paťa, tak ich pozdravte a že sa na nich teším.

Vaša dcéra Lucka. 

 mm

List nemusí byť len zo stromu. Vytlačte si ten Luckin a uvidíte!