O liptovskom fotoaparáte

Elo čaká pod stolom na Luciu a Paťa. Prezerá si kôpku fotografií, ktoré si priniesol od babky a deda z Liptova.

Dedo mu dávno predtým prezradil, že má preňho skvelý darček. Elo sa nemohol dočkať, a tak si vymýšľal, čo by to asi mohlo byť. Predstavoval si balón, na ktorom by mohli vyletieť až na Poludnicu, vrch, ktorý vidieť z dvora starých rodičov. Alebo aspoň pravé horské topánky, ktoré by ho na tú Poludnicu vyniesli. Všetky jeho myšlienky sa točili okolo Poludnice. Kvôli tomu, že sa týči tak vysoko nad domom a na samom vrchu sú šedivé skaly. Nakoniec však bol ten darček omnoho lepší. Omnoho! Bola to malá farebná škatuľka a v nej by mohol byť ukrytý celý svet! Bol to jednorazový fotoaparát. 

Elo si to všetko nestihne ani premietnuť v hlave, a už sa mu vo fotkách prehrabujú Lucia s Paťom.

„ A toto je čo?“

„A toto?“

„Aha, to je ako my! Paťo, pozeraj!“

„Počkajte! Veď ja vám všetko poviem!“ preruší ich Elo a pustí sa do rozprávania.

„Prvé tri fotky sa mi nevydarili. Mal som na objektíve prst. Preto som si ho aj trikrát odfotil. Keď sa film vyvolal, na fotkách bol len čierny fľak – môj prst, a kúsok niečoho, čo som fotil.

Na tej prvej je dedo, ako robí stojku a stále má na hlave klobúk. Vôbec mu nespadol z hlavy. Neviem, ako to urobil, nechcel mi povedať. Prilepený ho nemal, pretože keď sme obedovali, dal si ho normálne dole. Na druhej je babkina čučoriedková zmrzlina. Zjedol som jej až sedem kopčekov, ale nemám to vraj hovoriť rodičom. Tak ani vy im to nepovedzte. A na tej tretej sa týči Poludnica. Videli by ste, aká je vysoká.

 „A to sa ako vyvoláva? Ako duchovia?“ vyzvedá Paťo. Lucia to tiež nechápe. Oni totiž majú doma taký fotoaparát, čo odfotí obrázky do počítača. Elo im to teda dáko vysvetľuje.

„Vo vnútri fotoaparátu je taká rolka s filmom. Keď som vyfotil všetkých jedenásť obrázkov, film sa minul a zaniesli sme ho s dedom do fotolabu. Tam mi v tmavej komore vyvolali takéto obrázky.“

Lucia s Paťom sa pozerajú na fotografie, ale akosi tomu nerozumejú. Prečo sa človek musí zavrieť do tmavej komory? Nie sú náhodou v nej tí duchovia? A čo je to tá rolka s filmom? To je malinké kino, kde sa premieta film s malým Mikulášom? Možno na odpovede bude čas neskôr. Teraz už Elo veselo pokračuje:

„Tu sme sa boli s dedom kúpať na Liptovskej Mare. Bola to teda parádna zábava. ´Keď si pri Mare, nechýba ti more.´ Tak vraví dedo. A má pravdu. Mara je lepšia ako more. Naokolo boli samé vysoké hory a vrchy. Pod vodou tam je skrytých presne trinásť dedín. Museli ich zatopiť kvôli priehrade. Keď budem veľký, všetky tie dediny navštívim a dám si tam čaj. Ľudia sa tam premenili na ryby, lebo človek by pod vodou nevedel dýchať. Dúfal som, že nájdem aspoň nejaký hrnček alebo džbán, ktorý už rybky nepotrebujú. No našiel som niečo väčšie. Kúsok izby! Myslím, že kedysi slúžila na písanie domácich úloh, lebo bola taká malá, že nič iné by ma v nej neodrádzalo od písania, čítania či počítania.

A tu sme my! Kričal som z brehu. ´Luciaaa! Paťooo!´ Kýval som a vy ste mi odkývali späť. ´Elooo! Halooo!´ Vidíte, mali sme namierené na ostrov.“

„Jéj! To sme ozaj my!“ poteší sa Lucia, „Všetci traja!“ Lucia sa dostane na ďalšiu fotografiu, „a toto je čo za čudo?“

Elo dúfal, že sa ho niekto na to pýta. Hrdo spustí: „Babka mi dovolila byť dlhšie hore. Keď už boli v meste zapnuté všetky pouličné lampy, vzala ma za ruku a potichu sme sa vydali do magickej záhrady. Tam boli po stromoch povešané takéto pre-nád-her-né čudá. Ako v rozprávkovej krajine! Ale táto fotografia sa mi nepodarila, lebo som sa potkol o koreň stromu a spadol som. Preto je taká rozmazaná. 

 




Ale odfotil som ju ešte raz, aby ste videli. Viseli tam zo stromov napríklad zvieratá so svetielkami na vianočný stromček. Babka mi povedala, že takéto svietiace čudá sa volajú lampióny. Jeden som si potom vyrobil aj u babky a deda. Do papierového vrecka na desiatu som povystrihoval rôzne zvieracie tvary a potom sme doň dali sklený pohár s horiacou sviečkou. I on svietil pre-nád-her-ne!“ chváli sa Elo a pozoruje, ako si Paťo s údivom prezerá lampióny. 

Hneď za magickou záhradou sa na fotke objaví nebo.

„Aha! Tu si odfotil sliepku! To sa ti podarilo! A aj draka!“

„Ukáž, ukáž!“ pýta si od Paťa fotku Lucia. Otáča fotografiu všetkými možnými smermi a pokúša sa nájsť aspoň tú sliepku.  

„A pozrite tu! Dedo ma vzal za ozajstnými rybármi a bol som na ich lodi! Vidíte, v rohu z nej kúsok trčí! Ale pošmykol som sa a spadol som rovno do vody. Ani nitka na mne neostala suchá. No dedovi to vôbec nevadilo. Lebo po chvíli sa tak rozpršalo, že sme utekali domov opreteky a dedo bol nakoniec tak isto mokrý ako ja. A možno aj mokrejší. Toľko vody som padať z neba ešte nevidel!

Dedo a babka sa však dažďu tešili. Lebo po daždi rastú hríby. Tak sa vraj i hovorí: rastú ako huby po daždi. To znamená, že rastú rýchlo a je ich veľa. A mali pravdu. Na druhý deň ráno bola v lesoch celá dedina. Skláňali sa a hľadali huby ako masliaky, kozáky či modráky. Mali ich plné košíky. Ja som nenašiel ani jeden jedlý. To je taký, čo môžete zjesť a pritom aj dobre chutí. Ale to ma vôbec netrápilo. Ja som totiž našiel oveľa lepšie veci. 

Napríklad tento hovoriaci hríb s narúžovanými perami! 

Bol zábavný a smiešne hovoril. Šušlavo mi poradil, aby som ´išou trochen hore a tam vraj buce tma jak v hrobe´. 

A tak som šiel hore a našiel som túto senzačnú jaskyňu. Asi raz budem speleológ! Teda jaskyniar. Vnútri trčali zo stropu všelijaké kvaple a stále tam čľupkala voda. Keď kvapeľ v jaskyni visí dole, je to stalaktit a keď rastie zo zeme hore, vraví sa stalagmit, stojak. A keď sa spoja stalaktit a stalagmit, vznikne stalagnát. Sranda, nie? Aké perfektné názvy! Škoda len, že som nemal poriadnu lampičku, lebo čím ďalej som šiel, tým väčšia tma ma pohlcovala. Vôbec nič som nevidel, len som počul samé čľup a kvap. Ani nos medzi očami som si nevidel. Ako keď máte zatvorené oči, len teraz, aj keby ste ich otvorili, nič by ste nevideli, len čierno-čiernu tmu. Našťastie na mňa začala babka kričať, a tak som trafil naspäť ku smiešnemu hríbu s klobúkom. I on sa o mňa už začínal báť. Povedal mi tajomstvo: hríby vyzerajú ako dáždniky, pretože rastú vo vlhkom prostredí. To ani dedo nevedel!

Prázdniny s babkou a dedom boli parádne. Nabudúce ma vraj vezmú i na tú Poludnicu, lebo teraz som ešte malý. Ale o rok vraj už vyrastiem a zosilniem. Tak nech už je to nabudúce!“

Aké tri fotky by ste radi mali vo svojom albume z prázdnin?

sb

Prelistuj si Elov album a prečítaj si jeho liptovský príbeh.

O Paťovej šiltovke

Jedného dňa dostal Paťo od rodičov novú šiltovku. Bola to tá najkrajšia šiltovka, akú kedy videl - šilt mala zelený, strih tak akurát, aby sa pod ňu dali vopchať uši a vzadu frajerskú sieťku - to aby sa pod ňou nepotili vlasy.

– Dávaj pozor, aby si ju nestratil, – hovoril mu tatko. A Paťo hneď vedel, čo treba spraviť: zobral lepidlo, celú tubu si vytlačil na vlasy a chcel si svoju novú šiltovku prilepiť k hlave. Bola to ohromná zábava, až kým do izby nevošla Paťova mamka. Keď uvidela Paťa zalepeného od lepidla, zbledla a na čelo jej vystúpili kvapôčky potu.

– Ja sa z teba zbláznim! – kričala nahnevane. Odtiahla Paťa do kúpeľne a dobrú hodinu mu drhla vlasy, kým z nich vymyla všetko lepidlo.

– A už žiadne hlúposti, – povedala mu prísne. – Lebo ti tú šiltovku zoberiem a bude po paráde.

Na druhý deň išiel Paťo s babkou k rieke. Lúče slnka mu príjemne šteklili nos, ale do očí už nedočiahli – bránila im v tom šiltovka zo zeleným šiltom. Ako si tak Paťo vykračoval popri brehu rieky, zrazu uvidel vo vode krásny, ligotavý kamienok. Presne taký by sa mu hodil do jeho zbierky kamienkov, ktorú si založil vo vrecku nohavíc a každý deň k nej pridal jeden nový kúsok. Zastal, načiahol sa za kamienkom a vtom mu šiltovka skĺzla z hlavy a spadla priamo do rieky. Ani sa nenazdal a už ju silný prúd vody odnášal preč.

– Babííí! Stratil som šiltovku! – pišťal nešťastne Paťo. Načiahol sa že ju vyloví, no vtom neudržal rovnováhu a čľup! – aj on spadol do rieky. Divoký prúd ho schmatol svojimi chápadlami ako chobotnica a ohromnou rýchlosťou unášal preč. Z vody trčala len jeho malá, strapatá hlava.

– Jááááj! – kričal Paťo.

– Jááááj! – kričala babka z brehu.

– Nájdem svoju šiltovku! – kričal Paťo. – A potom sa vrátim domov! 

No to ho už babka nepočula. Bol tak ďaleko, že ju videl len ako malú bodku v diaľke. Prúd rieky silnel a roztopašné vodné víry si Paťa prehadzovali zo strany na stranu ako sa im zachcelo. Raz bol hore hlavou, potom zase hore zadkom, už už sa chcel vynoriť, no vtom ho ďalší prúd stiahol dole pod hladinu. Kto vie, ako by to s Paťom dopadlo, keby sa pred ním zrazu nevynorilo čosi veľké, hnedé a chlpaté. To čosi malo dve oči, malé ušká, smiešne fúzy a z papuľky mu vytŕčali strašne krivé zuby. Bol to bobor Čľupko.

– Kto to tu špliecha a ruší ma? – hneval sa bobor.

– To som ja, Paťo! Stratil som svoju šiltovku! – zakričal Paťo a zase sa ponoril pod vodu. Bobor Čľupko videl, že situácia je vážna. Rýchlo schytil Paťa svojimi zubami za tričko, vytiahol ho z vody a posadil si ho na svoj oblý, chlpatý chrbát.

– Chlapča jedno nepodarené! – zvolal bobor Čľupko. – Toto sa robí? Celého si ma zamočil! A to som sa práve vrátil od kaderníka, ktorý mi pristrihol fúzy.

– Prepáč, bobor, – povedal Paťo, – nechcel som špliechať, ale v tejto divokej rieke sa vôbec nedá plávať.

– No dobre, dobre, - povedal bobor miernejšie. – Niečo pre teba vymyslíme.

Potom sa ponoril do vody tak, že mu trčali len očká, ušká a ňufáčik, a s Paťom na chrbte preplával do malej zátoky, kde mal svoj bobrí hrad. Postavil si ho z vetvičiek a konárov a bol naň nesmierne hrdý.

– Aký nádherný brloh, – povedal uznanlivo Paťo.

– Spravil som si ho sám, –  chválil sa Čľupko. – Vlastnými zubami.

– A prečo máš taký čudný chvost? – vyzvedal Paťo a obzeral si bobrov chvost, ktorý na sebe nemal ani jeden jediný chlp.

– Pomáha mi pri plávaní, – povedal bobor. – Slúži ako kormidlo.

– Kiež by som aj ja mal taký chvost, – vzdychol si Paťo. – Potom by sa mi určite podarilo preplávať riekou až k mojej šiltovke.

Vtom dostal bobor skvelý nápad. Zobral z naukladaných drievok jedno veľké drevo a zubami ho obhrýzol tak, že vyzeralo ako kúpacie koleso. Podal ho Paťovi.

– S týmto ťa nepotopí ani najväčší vodopád na svete.

– Ďakujem ti! Si ten najlepší bobor, akého poznám – povedal Paťo. Poriadne sa chytil kolesa, napočítal do troch a skočil z bobrového chrbta späť do vody. Ledva stihol zamávať bobrovi Čľupkovi na rozlúčku a už ho rieka unášala preč.

Paťo sa obzeral všade okolo seba. Videl breh, stromy, kríky, občas nejaký kameň, ktorý vytŕčal z vody, no šiltovka nikde. Zrazu ho čosi pošteklilo na pleci. To čosi bolo celkom malé, malo to osem nôh, dve klepetá a smiešne tykadlá, ktoré vyzerali ako dlhé fúzy. Bol to rak Klepietko. Sedel na Paťovom pleci a tváril sa veľmi dôležito.

– Smerujeme na severovýchod, veterné podmienky priaznivé, v prístave budeme čoskoro.

- Prosím? – nerozumel Paťo.

– Aké prosím? Nevidíš, že sa hrám námorníka? – povedal rak dotknuto.  – A ty si moja loď.

– Ja nie som loď. Ja som chlapec, – namietal Paťo.

– Aj keby, – mykol klepetom rak. – Už som plával na plastovej fľaši od malinovky, na starej topánke, na pneumatike z auta, a tak môžem plávať aj na chlapcovi.

– A kam sa plavíme? – vyzvedal Paťo.

– Rovno za nosom. Teda za tvojím nosom, lebo ja nos nemám. Mám len fúzy a klepetá.

Rak Klepietko zacvakal klepetami a spokojne sa zamrvil. Paťa šteklili jeho tykadlá na krku.

– Júúj, to šteklí, – smial sa Paťo.

– Na tvojom mieste by som sa nesmial, – povedal rak. – Čochvíľa totiž dorazíme k veľkému...

A zrazu sa ozval strašný hukot. Priamo pred nimi sa rieka menila na obrovský vodopád.

– Drž sa kolesa a zapchaj si nos, aby ti doň nenatiekla voda, – kričal rak Paťovi. Paťo sa nadýchol, chytil si nos a vtom ho prúd rieky neuveriteľnou silou strhol dole. Paťo sa otáčal vo vzduchu ako lopta a do tváre mu špliechala voda. Počul, ako si rak Klepietko na jeho pleci veselo vyspevuje:

More, vlny, to je moje

Nebojím sa ničoho

Námorníkom som ja smelým

Ho-ho-ho-ho.

Vtom sa Paťo ponoril hlboko do vody. Našťastie sa aj rýchlo vynoril – to vďaka kolesu od bobra Čľupka.

– To bola paráda! – tešil sa rak, ktorý sa celý čas držal Paťovho trička tak silno, až na ňom klepetom spravil malú dierku. - Už sa neviem dočkať kedy sa doplavíme do mora. Tam sa dajú zažiť ešte väčšie dobrodružstvá!

– Nehnevaj sa rak, ale do mora s tebou nemôžem ísť– povedal Paťo. – Musím  nájsť svoju šiltovku a vrátiť sa domov k mamke a tatkovi.

– Ach, aká škoda, – zosmutnel rak. – No čo, tak to v živote námorníka chodí.

Rak  preskočil z Paťovho pleca na najbližšiu skalu a zamával mu klepetom.

– Veľa šťastia so šiltovkou!

– Aj tebe veľa šťastia, kapitán!

Paťo videl, ako rak Klepietko hrdo vypína fúzy. Určite mu ešte nikto nikdy nepovedal, že je kapitán.

Paťo sa na svojom drevenom kúpacom kolese plavil ďalej. Zrazu mu napadla strašná myšlienka – čo ak šiltovka nasiakla vodou a ponorila sa na dno rieky? A teraz leží kdesi zahrabaná pod pieskom a bahnom. To by znamenalo, že ju už nikdy nikto nenájde.

– Čo si taký smutný? – spýtal sa Paťa rybár Dodo. Sedel na brehu rieky a vedľa seba mal udicu.

– Ále, – vzdychol si Paťo. – Stratil som šiltovku.

– Aj ja som smutný, – povedal rybár. – Sedím tu od rána a ešte som nechytil ani jednu rybu.

– Môžem si sadnúť vedľa vás? – spýtal sa Paťo. – Možno nám bude spolu veselšie.

Rybár Dodo prikývol a pomohol Paťovi vyliezť na breh. Podal mu uterák, aby sa trochu usušil.

– Ty máš ale pekné koleso, – povedal rybár.

– To mi vyrobil môj kamarát bobor Čľupko, – chválil sa Paťo.

– A táto diera na tričku?

– To je od môjho kamaráta raka Klieptka.

– Fíha. Ty máš toľko kamarátov? – čudoval sa rybár.

– A to ste ešte nepočuli o Elovi a Lucii. Najradšej zo všetkého sa hráme pod stolom.

– No teda, – povedal rybár Dodo. – Ja keby som mal toľko kamošov ako ty, vôbec by som nebol smutný. Dokonca by mi ani nevadilo, že som neulovil žiadnu rybu.

Zrazu sa plaváčik na udici slabo pohol. Rybár hneď natešene vyskočil na nohy.

– Už je to tu! Ryba! Konečne zabrala!

Schytil svoju udicu a začal rýchlo navíjať lanko. Aké veľké bolo jeho prekvapenie, keď namiesto ryby vytiahol na háčiku zachytenú Paťovu šiltovku! Paťo bol taký rád, že rybára od toľkého šťastia poriadne vystískal. A rybár Dodo sa tešil tiež – že má nového kamaráta.

Keď Paťo prišiel domov, pod stolom ho už ktosi čakal. Vytŕčali spod neho dve nohy v ponožkách - jedny boli Luciine a druhé Elove. Paťo chytro vliezol pod stôl ku kamarátom.

– Prečo máš na hlave mokrú šiltovku? – spýtala sa ho Lucia.

– To je dlhý príbeh, – povedal Paťo. – Chcete ho počuť?

Elo a Lucia prikývli. Paťo sa teda usalašil na koberci a začal rozprávať:

– Jedného dňa som dostal od rodičov novú šiltovku...


Máte aj vy doma šiltovku, s ktorou ste zažili nejaké dobrodružstvo?

mm

Vezmi si šiltovku a hor sa k vode. Aj s rozprávkou!

 

O pirátskej lodi

„Ja vidím slona naháňajúceho hada!“ vyhŕkne Elo.

„A ja vidím hada naháňajúceho slona!“ skríkne naopak Paťo.

„Tam je list z gaštana!“ ukazuje na tyrkysovú oblohu Lucia s ďalekohľadom pozoruje veľké mliečne oblaky. Keby mala kilometrovú ruku, tak by na ne hádam i dočiahla. Možno skutočne chutia ako mlieko alebo cukrová vata. Kto vie? Jej ruka však nie je dlhšia ako meter. Je rada, že ňou dočiahne aspoň na konáre plné iných dobrôt: čerešní, marhúľ či sladkých hrušiek.

Traja kamaráti ležia na brehu neveľkého jazera. S farebnými okuliarmi na očiach pozerajú na nebeský film plný bielych zvierat. Spod starého dreveného stola im vytŕčajú len zvedavé hlavy.    

„Pozrite, tam je rybár aj s udicou. Istotne chytá ryby v mori,“ vymýšľa Paťo. Nevie sa dočkať, kedy pôjde s rodičmi po prvýkrát k moru. Stále mu hovorili, že má vydržať do prázdnin. A teraz, keď už sa prázdniny začali, sníva sa mu iba o námorníkoch.

„A tam pláva náš stôl!“ vykríkne Lucia. Paťo sa zháči:

„To predsa nie je možné, ten je predsa tu.“ 

„Veď ten stôl na oblohe nie je ozajstný,“ vysvetľuje mu Elo. Stále má vo vačku zastrčené perá. Aj napriek tomu, že škola sa pred týždňom  skončila a konečne začali prázdniny. Je pripravený ich kedykoľvek a kdekoľvek použiť. Hneď ráno si napríklad zapísal, koľkokrát v noci spadol z postele. Presne osem a pol krát. Pri tom „polkráte“ mu na posteli ostali len nohy. Hlavu a chrbát mal na zemi. Tiež si poznačil, že mamka vypije presne dvadsaťpäť dúškov kávy, kým odíde do roboty a že poštár zvoní vždy dvakrát.

„Ako to? Stôl na oblohe vidím ja aj vy. Tak existuje a basta,“ tvrdí si svoje Paťo „Pozri. Už sa k nemu usádza akýsi drak.“

Paťo sa z ničoho nič prudko posadí. Tresk. Treskne si hlavu o stôl. Šúcha si čelo a pýta sa:

„Aj náš stôl vie plávať?“

„Jasné, že vie,“ pritakáva Lucia.

Elo si poškriabe hlavu a skúmavo si prezerá na stôl. Vstane a začne sa prehrabávať v kríkoch a v tráve pod stromami. Lucii tiež niečo napadne a robí presne to isté. Paťo ich počínaniu vôbec nerozumie.

„Elo, čo tam ty hľadáš? Veď len pretočíme stôl naopak a bude to.“

„Potrebujeme veslá! Tu sú,“ Paťo vynáša z kríkov dve dlhé vetvy.

„Lucia, a ty tam čo snoríš?“

Lucia priväzuje na konárik svoju osušku s levom.

„Každá pirátska loď musí mať svoju vlajku,“ vyhlasuje múdro.

„Tak ja budem hlavný pirát,“ teší sa Paťo a previaže si cez oko šatku.  

Lucia s Elom vztyčujú na lodi vlajku. Chystajú sa vyplávať. Konár so zástavou priväzujú špagátom o nohu stola. Je akosi nakrivo, no rovno sa im ju nedarí prichytiť. Vtedy skrsne Elovi nápad:

„Každý námorník má predsa tetovanie!“ a už aj vyťahuje čiernu fixku. Lucii tetuje na lopatku ostrov s palmou, Paťovi kreslí na rameno morskú pannu, ktorá má miesto nôh plutvu a Elo má na predlaktí malú kotvu. Lucia ešte Elovi maľuje na tvár i riadnu pirátsku bradu, aby každý vedel, že sa plavia už dlhé mesiace. Teraz už sú naozaj pripravení spustiť loď na vodu a vydať sa na plavbu.

Zodvihnú pretočený stôl zo zeme a hor sa s ním do vody. S očakávaním, pomaličky ho kladú na hladinu. Ani nedýchajú. Pustia ho a... A stôl na hladine pláva! Od radosti tlieskajú a výskajú:

 „Sláva! Pláva!“

Radostne sa nalodia na palubu. Pirát Paťo, bradáč Elo a kormidelníčka Lucia s ďalekohľadom sa odrazia od brehu. Lucia ich naviguje a odháňa kačky, ktoré pokojne sedia na hladine a ani im nenapadne uhnúť sa z cesty.  

Možno konečne vyzerajú ako skutočná námornícka posádka. Odrazu však cez praskliny v dreve začne presakovať voda. Rýchlo sa snažia štrbiny upchať prstami, no stôl sa napĺňa vodou čoraz viac a nezadržateľne sa potápa. Preľaknutí poskáču do vody. Paťo tak silno pleskne na brucho, že to určite museli počuť aj jeho mama a oco v práci. Doplávajú na breh a smutno pozorujú, ako sa im pred očami stráca ich loď aj s pirátskou vlajkou.

„To nie je fér! Nedostali sme sa ani do stredu jazera... A kde sa budeme teraz stretávať, keď stôl zjedlo jazero?“ Paťo má slzy na krajíčku. Vtedy sa pred nimi, spod vody, neočakávane zjaví pán s veľkým bruchom a obrovskými očami. Prihovorí sa im:

„Piráti! Tá potopená loď je  vaša?“ vypytuje sa, „pomôžem vám ju vytiahnuť?“

Lucia, Elo a Paťo s otvorenými ústami od prekvapenia prikývnu. Nikdy v živote nevideli tak velikánsku žabu, ako bola táto. Ešte aj keď sa potápala pod vodu, mala miesto nôh zelené plutvy. Veľká žaba im priniesla potopený stôl na breh. Lucia sa zvedavo vypytuje.

„A ty nevieš kvákať?“

„Čo by som nevedel: kva-kva, kva-kva-kvá! Do-vi-de-niá,“ pán žabiak sa opäť ponorí a zmizne pod hladinou. Všetci traja z brehu sledujú pokojnú hladinu jazera, no po veľkej žabe neostala žiadna stopa. Iba mokrý zablatený stôl tróniaci na brehu.   

Ľahnú si pod neho a nastavujú tváre slnku.  Predtým ako pôjdu na večeru, musia predsa uschnúť. Rodičia nesmú vedieť, že boli vo vode bez dozoru. To by ešte len bolo kriku. A omnoho viac kriku bude, keď sa rodičia dozvedia, že ich tetovania pod vodou vôbec nezmizli a nezmiznú, ani keď ich budú drhnúť mydlom.

 „Ako dobre, že zajtra už nie je škola,“ poteší sa Lucia.

„Veru, ako dobre. Aspoň sa môžem s vami hrať celý deň a nielen poobede, keď prídete z vyučovania“ povie Paťo.

Elo si zatiaľ robí do zošita náčrt pirátskej lode. Táto sa už nepotopí. Táto dopláva doprostred jazera a ešte ďalej. A stôl, stôl už nechajú na ich záhrade. Tam ho predsa nájdu vždy.

Kam by ste chceli na pirátskej lodi doplávať vy?

sb

Kva-kva-kvá,vy-tlač-te-si-má!