Bočnou uličkou sa šíri vôňa čerstvo upečeného marhuľového
koláča. Plný plech tejto dobroty sa chladí na parapetnej doske v tieni pod
starým košatým orechom. Spoza otvoreného okna sa ozýva tichý spev:
Upeč mamka koláč, ideme na sobáš.
Upeč mamka veľký, ideme na veky.
Konča ulice sedí na konári dlhovlasá Lucia. Hompáľa nohami a
s okom pricapeným k ďalekohľadu sleduje nič netušiacich maliarov – natieračov.
Natierajú namodro nielen drevené okenice, ale dokresľujú si navzájom aj fúzy,
bradu, obočie či vlasy po pás. Lucia chvíľu premýšľa, či si nedá zafarbiť
svoje červené nohavice s trakmi, no naľaká sa, že by si ju potom mohli
mýliť s tými okenicami. Keby ju takú zmaľovanú stretli, prihovárali by sa
jej: „Ach ty okenica nezbedná, prečo si
z okna utiekla?“ Preto radšej ostane sedieť na strome. Maliari modrou
farbou vyfarbujú už aj plot, ba dokonca i dozrievajúci ťahavý vinič. Keď
budú takto pokračovať ďalej, bude modrá celá dedina.
Obďaleč sa trápi Elo s ovládačom. Keď sa sústredí, vytŕča mu
z úst ružová špička jazyka. Presne ako teraz. Nespokojne sa mračí na
zvláštnu škatuľku z plastu, ktorá je kolom dokola oblepená ružovou
žuvačkou. Elo stláča zelený gombík a dúfa, že čudesný vták, ktorého má
položeného pred sebou, vzlietne. Odkedy niečo v ovládači zaprašťalo
a vták sa zrútil do trávy, nechce sa odlepiť od zeme.
To zvláštne vtáča vyrobil Elo sám. Týždeň nevysýpal smeti zo
svojej izby a z odpadkov zostrojil tento vtákostroj. Aby mohol lietať, použil strojček z maminho mixéru. Točí sa
presne ako vrtuľa z helikoptéry. Elo rád montuje všelijaké vynálezy, až má
z toľkého vymýšľania strapaté vlasy.
Nezbedník Paťo zatiaľ striehne pod parapetnou doskou, na
ktorej rozvoniava marhuľový koláč. Nevie sa dočkať, kedy na jazyku ucíti tú
oranžovú chuť. Usmieva sa, lebo už teraz vie, že sladká vôňa sa zmení na fľak
uprostred jeho pásikavého trička. Ešte nikdy sa mu nepodarilo niečo zjesť tak,
aby jeho oblečenie ostalo čisté.
Pomaly začne rátať do troch a potom šup – vezme koláč
a beží, čo mu sily stačia. Paťo je však férový zlodej. Plný plech nenápadne
vymenil za vlastnoručne namaľovaný a podpísaný obrázok koňa.
Paťo beží ulicou a prehadzuje si horúci koláč
z jednej ruky do druhej. Skutočne si nevybral najlepší čas na jeho uchmatnutie.
Horúci plech mu popálil končeky prstov, až mu sčervenali a opuchli do
veľkosti pingpongových loptičiek. „Ja už to nevydržím!“ vykríkne a vyhodí
horúci plech do výšky.
Koláč vo vzduchu predvádza saltá a nádherné piruety.
Zvláštne lietajúce teleso upúta Elovu pozornosť. Odhodí svoj pokazený
vtákostroj, ovládač šmarí na zem a beží pozorovať neidentifikovateľné
lietajúce teleso, ktoré sa zachytí do vzdušného víru. Poletuje si vzduchom
ľahko ako lietajúci tanier. Paťo s Elom pobehujú za ním s hlavami
vytočenými dohora. Obaja majú pred sebou vystrčené ruky a dúfajú, že plech
spadne priamo do ich náručia.
„Mám ho! Mám ho!“ kričí Elo.
„Nie! Ja ho mám! Mám ho!“ prekrikuje ho Paťo. Ten dokonca pobehuje
s ústami dokorán. Dúfa, že mu na jazyk spadne aspoň omrvinka!
Koláč sa točí a točí a točí. Naberá rýchlosť až z
neho začnú odletovať kúsky marhúľ. Paťovi sa však nedarí chytiť na jazyk ani
len malinký kúsoček.
Odrazu plech nečakane spomalí a padá ako v spomalenom
zábere. Chalani sa k nemu ozlomkrky rozbehnú, no to už sa lovu ujíma vtákostroj.
Bác! To si Paťo s Elom narazili o seba hlavy. Ležia v tráve a bolestivo
si šúchajú hlavy. Poležiačky sa neveriacky pozerajú na oživené vtáča.
Pri páde sa muselo niečo posunúť v Elovom ovládači.
Vtákostroj sa ako dravý vták vrhá na marhuľovú maškrtu a so sladkou
korisťou mieri k vysokému stromu. Vŕzganie jeho obrovských krídel pripomína zvuk
nenaolejovanej brány na starom zámku. Neohrabaný
dravec sa usadí na najvyššom konári. Chystá sa na hostinu. Oblizuje si zobák
a radostne vrtí chvostom. Myslí si, že tak vysoko je v bezpečí. Netuší
však, že Lucia sa k nemu v tichosti od chrbta prikráda.
Uchmatne mu koláč spod nôh a o zlomkrky trieli
dole za chalanmi. „Rýchlo! Musíme sa predtým čudom schovať! Inak nám všetko
zje! Poznám jedno miesto, kde nás nik nenájde,“
vyzve chalanov Lucia. A má pravdu, vtákostroj nenásytne otvára
prázdny zobák. Jeho rev musí byť počuť až do vedľajšej dediny.
Lucia ich zavedie do opustenej zarastenej záhrady. Ukrývajú
sa pod ošúchaným bielym stolom a nadžgávajú sa chutným vychladnutým koláčom.
Paťovi už na pásikavom tričku tróni sladká oranžová škvrna. S plnými
ústami sa nadšene predstaví: „Ja som Paťo. Ale keď budem svetoznámy spevák,
budem sa volať Dilán.“
„Fíha. Ty vieš spievať? Ja som Lucia. A keď budem známa
horolezkyňa, budem sa volať Lucia!“ vyhlási rozhodne hnedovlasé dievča,
„a ty sa ako voláš?“
„Elo,“ krátko odpovie zadumaný chlapec s mnohými
ceruzami schovanými vo vačku. Neprestáva sa rozhliadať naokolo: počúva šuštiace
lístie a trávu, povie: „Toto bude naše tajná skrýša. Nikomu o nej
nepovieme.“
„A čo tu budeme robiť? Je to strašne ďaleko,“ sťažuje sa Paťo.
Lucia ihneď nájde riešenie:
„Tak si ho vezmime, kam len chceme. Traja ho ľahko
prenesieme! A budeme si pod ním rozprávať príbehy. Napríklad o lietajúcom
koláči!“
Chalani nadšene prikývnu. Pooblizujú si prsty, aby
z koláča nevyšla ani štipka na zmar a vylezú spod stola. Každý sa chopí
jednej nohy. Paťo začne spievať:
Upečte mamka koláč, ktorý bude iba iba náš.
Prázdny plech na stôl dáme, pod ním sa veselo hráme.
Chytľavú melódiu si čoskoro spievajú všetci traja kamaráti,
ba dokonca i stôl. Opúšťajú starú záhradu a rozmýšľajú, aký ďalší príbeh by
mohli rozpovedať.
Čo iné ako marhuľový koláč by mohlo lietať po oblohe?
sb
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára