- Elo, vieš čo? – spýtala sa Lucia.
- Čo? – odpovedal Elo.
- Ty máš strašne veľké uši. Už ti to niekto povedal?
Elo prekvapene pokrútil hlavou. – To mi nikto nikdy nepovedal.
- Tak ti to hovorím ja, - vyhlásila Lucia. – Máš strašne veľké uši.
Elo, Paťo a Lucia sedeli pod stolom v kuchyni. Bola to ich obľúbená skrýša, pretože ich pod stolom nikto nevyrušoval. Najmä nie rodičia a súrodenci, ktorí sú na vyrušovanie experti. Deti teda mohli sedieť pod stolom pokojne až do večera a rozprávať sa o všetkom možnom aj nemožnom čo im práve prišlo na rozum. Napríklad dnes im prišli na rozum Elove uši.
- Ja vôbec nemám veľké uši. - vyhlásil urazene Elo. Chytil si pravé ucho, potom ľavé, poriadne ich ohmatal, no zdali sa mu byť úplne normálne.
- A veru máš, - povedal Paťo. – Ja som v živote také veľké uši nevidel.
- Ani ja, - povedala Lucia.- Je dosť možné, že máš najväčšie uši na celom svete. Alebo aj v celom vesmíre.
- Ušáň, - vyhlásil so smiechom Paťo.
- Ušatec. Ušík. Ušoň. Ušniak! - pridala sa Lucia. Spolu s Paťom sa išli popukať od smiechu. Paťo sa dokonca smial tak veľmi, až z toho dostal štikútku. Len Elo sa nesmial. Hnevalo ho, že si z neho kamaráti robia žarty. Roztriasla sa mu brada, do očí sa mu tisli slzy, chvíľu sa zdalo, že sa rozplače, no potom dostal nápad. Presne vedel, ako kamarátov prekabátiť.
- Podľa mňa sú moje uši skvelé, - vyhlásil sebavedomo.
- Skvelé?– nerozumel Paťo. – Čo je na nich skvelé?
- Nó...napríklad na nich výborne držia okuliare.
- Ale veď ty nenosíš okuliare! – opäť sa rozosmiala Lucia.
- Raz určite budem. Veľa dospelých a skoro všetci starší ľudia nosia okuliare.
- To je fakt, - prisvedčil Paťo. – A čo sa dá s takými ušami ešte robiť?
- Všeličo, - tvrdil Elo. –Napríklad s nimi počujem veci, ktoré vy ostatní s malými ušami počuť nemôžete.
- Počuješ o čom rozprávajú tvoji susedia? – vyzvedal Paťo.
- Samozrejme. Dokonca počujem aj to, ako si náš sused ráno spieva v sprche. Spieva strašne falošne. A najradšej talianske operné árie. Nedá sa to vydržať.
- No to ti teda nezávidím, - povedala Lucia.
- Náhodou je to skvelé – namietal Elo – S mojimi veľkými ušami totiž dopočujem ešte oveľa ďalej. Počujem, čo sa deje na vedľajšej ulici, dokonca aj na opačnom konci mesta. Keď chce moja mamka zistiť, ako sa má babka s dedkom, nemusí im volať, stačí, keď sa spýta mňa – vždy presne počujem čo robia a o čom sa zhovárajú.
- No teda, - čudovali sa Paťo a Lucia. - A ako ďaleko tie tvoje uši dopočujú?
- Veľmi ďaleko, - povedal Elo. – Minule, keď som ležal večer v posteli, som sa dopočul až na opačný koniec zemegule.
- A čo si tam počul? – vyzvedal Paťo.
- No čo asi. Les, zvieratká a ľudí. Ako u nás.
- A to im nevadí, že sú celí naopak, keď sú na opačnom konci zemegule? – spýtala sa Lucia.
- Vôbec nie, - povedal Elo. – Akurát že musia chodiť dole hlavou.
- Takže chodia po rukách? – hádal Paťo.
- Presne tak. Na rukách majú obuté ponožky a topánky, a chodia zásadne s rozviazanými šnúrkami.
- To musí byť veľmi smiešne – vyhlásil Paťo.
- Oni sa na tom až tak nesmejú – hovoril vážne Elo. – Musia udržiavať rovnováhu.
- Viem si to predstaviť – povedala Lucia. - Musí to byť veľmi ťažké chodiť po rukách, hlavne s rozviazanými šnúrkami.
- Je to určite ťažké – prisvedčil Elo. – A najmä keď prechádzajú cez cestu a za ruku ich chytí mamka. Potom musia chodiť len po jednej ruke.
- A čo ak na tej jednej ruke spadnú? - spýtal sa Paťo.
- Potom si môžu poriadne buchnúť hlavu. Nie je to nič príjemné, verte mi, - povedal Elo. – Na vlastné uši som počul ako na opačnom konci zemegule jeden malý chlapec spadol na hlavu a veľmi sa rozplakal. Nakoniec mu mamka kúpila čokoládovú zmrzlinu a tá bola taká dobrá, až úplne zabudol, že ho niečo bolí.
- Aj ja by som si dal zmrzlinu, - zasníval sa Paťo a už si predstavoval ako kráča po rukách do škôlky a líže pri tom zmrzlinu s troma čokoládovými kopčekmi. Tak ho tá predstava potešila, až od radosti trochu nadskočil a buchol si hlavu o stôl.
- Jaúú! – zaúpel od bolesti.
- No vidíš – zasmiala sa Lucia. – Ty si buchneš hlavu aj bez toho, aby si chodil dole hlavou.
- A čo ešte dokážeš počuť tými veľkými ušami? – spýtal sa Paťo a šúchal si hlavu, ktorá ho ešte stále bolela.
- Všeličo, - zamyslel sa Elo. – Napríklad keď ide po oblohe lietadlo, počujem o čom sa rozprávajú ľudia, ktorí v tom lietadle cestujú.
- Nehovor, - užasnuto na Ela pozerala Lucia. – A o čom sa rozprávajú?
- Záleží od typu lietadla, - povedal Elo. – V helikoptére sa rozprávajú o počasí. Vo vetroni zase rozoberajú, čo mal kto na obed. A vo veľkom lietadle, ktoré lieta cez oceány a moria, nepočuť nič iné, len samé pesničky. Všetci cestujúci si spievajú, niekedy aj dvojhlasne.
- To musí byť úžasné. Aj ja by som chcela počúvať pesničky - poznamenala Lucia, - Možno ti nakoniec tie tvoje veľké uši trochu aj závidím.
- Aj ja ti ich závidím, - priznal Paťo. - Tiež by som také chcel. Ako si k nim prišiel?
- Neviem. Skúsim sa spýtať mamy, - povedal Elo.
- Možno sa všetky uši dajú natiahnuť, - rozmýšľal Paťo a hneď si začal ťahať obidve uši. Veľmi rýchlo však zistil, že to nie je veľmi príjemné.
- Jaúú, - nariekal Paťo. - Strašne to bolí. Už mi narástli?
- Myslím, že nie, - povedala Lucia a dôkladne si prezerala Paťove uši. - Máš ich stále malé a teraz aj trochu červené.
Paťo si smutne vzdychol. - Asi sa budem musieť zmieriť s tým, že niektorí majú uši veľké a niektorí malé.
- Asi áno, - súhlasil Elo.
A aby im z toho nebolo smutno, všetci traja vyliezli von spod stola a utekali na záhradu. Tam sa postavili na ruky a skúšali ako chodia ľudia na opačnej strane zemegule. Vôbec im to nešlo, no užili si pri tom kopec zábavy. A nad nimi, po modrej oblohe, letelo lietadlo, ktoré za sebou nechávalo dlhú, cukrovo-bielu stopu a v ktorom si všetci cestujúci spievali pesničky. Aspoň tak to tvrdil Elo, ktorý by už svoje veľké uši nevymenil za nič na svete.
Keby ste mali veľké uši vy, čo všetko by ste nimi počuli?
Keby ste mali veľké uši vy, čo všetko by ste nimi počuli?
mm
