Každé leto chodila Lucka navštíviť svoju babku a dedka, ktorí bývali na dedine vo veľkom dome na kopci. Celý dom voňal ako palacinky s lekvárom, ktoré babka varila na obed a ako dedkova fajka, ktorú dedko potajomky fajčil vo svojej kôlni v záhrade. Okrem dedka a kôlne bolo v záhrade ešte všeličo iné - sliepky, zajačiky, koza, ktorá sa volala Filoména, slimák, ktorý najradšej oddychoval pod veľkým lopúchom a ešte pavúk s dlhými nohami, ktorého sa Lucka ani trochu nebála. To však nebolo všetko. Cez noc sa vraj po záhradách v okolí potuloval veľký diviak z lesa. Aspoň tak to tvrdil Krištof, ktorý býval v susednom dome. Krištof mal asi toľko rokov, koľko Lucka, no nebola s ním žiadna zábava, lebo neustále čítal nejaké knihy a vôbec sa nechcel šplhať po stromoch, ani si kopať loptu, ani sa hrať na Indiánov. Lucke veru chýbali jej kamaráti Elo a Paťo. Keby tu tak boli s ňou, určite by spolu vymýšľali rôzne somariny, šašoviny a lapajoviny. A hlavne by jej pomohli preskúmať, ako je to s tým diviakom.
V jeden večer sa Lucka rozhodla, že napíše list mamke a ockovi. Babke sa ten nápad tak páčil, že chcela Lucke silou mocou poradiť, čo by v tom liste malo byť. Nadiktovala jej toto:
V jeden večer sa Lucka rozhodla, že napíše list mamke a ockovi. Babke sa ten nápad tak páčil, že chcela Lucke silou mocou poradiť, čo by v tom liste malo byť. Nadiktovala jej toto:
Milí rodičia,
posielam srdečné pozdravy od babky a dedka z dediny. Mám sa výborne, jesť mi chutí, strava je zdravá, pestrá a pravidelná. Som často na vzduchu, dobre spím a dávam si pozor, aby sa mi nič nestalo. Babka s dedkom sa majú tiež dobre a pozdravujú Vás.
Vaša dcéra Lucia
Keď Lucka babke list ešte raz prečítala, babka sa tvárila veľmi spokojne. Povedala Lucke, aby dala list do obálky a ona ho vraj pôjde na druhý deň zaniesť na poštu. No keď babka odišla do záhrady, Lucka sa rozhodla do listu ešte čosi pripísať. Napísala toto:
Mamka a tatko,
babka pri diktovaní listu ešte na všeličo zabudla, tak píšem aj ja, Lucia. Babka teraz išla navštíviť deda do záhrady, lebo dedko už niekoľko dní nebýva s nami v dome, ale v starej drevenej kôlni pod jabloňou. Presťahoval sa tam po tom, čo sa s babkou pohádal kvôli tej fajke čo ju občas potajomky fajčí v záhrade. Vyzeralo to asi takto: babka kričala na dedka, že fajčenie je nezdravé a dedko kričal na babku, že na neho babka nemá čo kričať a že si bude robiť čo chce. No a potom si zobral vankúš, paplón a pyžamo a odišiel bývať do záhrady. Zobral si aj zubnú kefku. Domov chodí len na záchod a po jedlo do chladničky. Ja tomu veľmi nerozumiem, ale už dávno som si všimla, že dospelí sa občas správajú trochu čudne.
Tu som Vám nakreslila obrázok dedka, ktorý fajčí fajku:
A tu je zase obrázok babky ešte pred tým, ako sa začala hnevať:
Ja si myslím, že dedko sa presťahoval do kôlne preto, aby v noci strážil záhradu pred diviakom. O tom diviakovi mi povedal Krištof. To je ten chlapec, čo býva v susednom dome a neustále mudruje. Všade so sebou ťahá nejaké knihy, lebo sa vraj učí do školy. No chápete? Cez prázdniny sa učí do školy! Chcela som Krištofa presvedčiť, aby namiesto učenia radšej liezol so mnou na stromy, no odmietol, lebo vraj by mohol spadnúť a rozbiť si okuliare. Tak som mu povedala, že je bojko, načo sa Krištof sa rozplakal a odišiel domov. Takáto zábava je s tým Krištofom!
Takto vyzerá Krištof:
Keďže sa s Krištofom nedalo vôbec hrať, povedala som si, že si na dobrodružstvo vystačím aj sama. Ak sa naozaj potuluje po okolí diviak, musím ho vidieť na vlastné oči! Počkala som, kým si babka s dedkom ľahli do postele a keď sa zo spálne ozvalo chrápanie, po špičkách som sa vykradla z domu na ulicu. Predstavte si, že vonku bola tma ako v rohu a všetko vyzeralo zrazu akosi inak. Vietor fúkal, stromy sa strašidelne knísali zo strany na stranu a kdesi pod autom zamňaukala mačka. Keď som si ešte k tomu predstavila toho diviaka, zrazu som si nebola až taká istá, že chcem ísť sama od záhrady. No vtom som si všimla, že u susedov sa v jednom okne svieti. Bol to Krištof, ktorý ešte nespal, lebo si chcel dopočítať nejaké príklady z matematiky. Zobrala som malý kamienok a hodila ho Krištofovi do okna. Krištof vykukol von a keď som sa ho spýtala, či by sa so mnou nechcel ísť pozrieť do záhrady na diviaka, chvíľu rozmýšľal, zamyslene sa mračil, hrýzol si spodnú peru...a potom prikývol. Ten Krištof je samé prekvapenie !
S Krištofom sme išli do našej záhrady za domom a rozmýšľali, ako sa na diviaka pripraviť. Krištof povedal, že by sa nám zišli nejaké zbrane, keby nás chcel diviak napadnúť. Vošli sme do dedkovej kôlne (dedko tam vtedy ešte nebýval) a obzerali sme sa čo by sa nám hodilo. Ja som si zobrala motyku, Krištof hrable a na hlavu si dal plechové vedro, ktoré malo slúžiť ako helma. To vedro mu padlo až po bradu a takmer nič nevidel, no povedal, že to nevadí.
Potom sme sa rozhodli, že si nájdeme nejakú skrýšu, aby si nás diviak hneď nevšimol. Najprv sme si čupli za babkine kvety, no Krištof dostal alergiu a začal strašne nahlas kýchať. Dokonca kýchal tak veľmi, až mu zošuchli okuliare z nosa a spadli kdesi na zem. V tej tme ich vôbec nevedel nájsť.
Takto vyzerá Krištof bez okuliarov:
Ako sme obaja kľačali medzi babkinými kvetmi a hľadali Krištofove okuliare, zrazu sa kúsok od nás ozvali čudné zvuky. Znelo to ako keby niečo strašne fučalo, skoro ako dedko keď ide hore schodmi, až na to, že to nebol dedko, ale bol to ten diviak. Naozajstný diviak u nás v záhrade! Bol chlpatý a celý čierny, takže ho v tme takmer nebolo vidieť. Vyzeral asi takto:
Krištof sa tak zľakol, že sa začal hneď driapať hore na najbližší strom. Nestihla som sa čudovať, ako rýchlo zmenil názor, veď predtým tvrdil, že na stromy zo zásady nelezie! Vyškriabal sa na konár, pevne sa ho chytil a celý sa triasol od strachu. Aj ja som vyliezla na strom a napäto sledovala diviaka, ktorý fučal, krochkal a ňufákom - rypákom rozrýval babkinu kapustu. A potom začal jesť jablká, ktoré našiel popadané na zemi. Ten diviak bol ale poriadny hladoš!
Chvíľu sme čakali, držali sa konárov stromu a rozmýšľali, čo budeme robiť. Skúsila som hodiť dole svoju topánku, či to diviaka nevyplaší, no nefungovalo to. Krištof navrhol, že by sme mohli robiť nejaký hluk, aby sa diviak zľakol, lenže ako sa dá robiť hluk, keď sa držíte obidvoma rukami konára? Začali sme teda spievať. Spievali sme najhlasnejšie, ako sme vedeli, všetky pesničky, ktoré sme poznali, Krištof dokonca spieval tak hlasno, až zachrípol, no diviak si to vôbec nevšímal. Len jedol a jedol a jedol a občas funel. Povedala som Krišofovi, že ak to pôjde takto ďalej, zostaneme na tom strome do konca roka. A vtedy sa Krištof naozaj zľakol. Do konca roka?? – vykríkol. Ale veď on chce ísť po prázdninách do školy! A potom spravil niečo, čo by som od Krištofa naozaj nikdy nečakala. Zoskočil zo stromu a vyhlásil, že ak nechce diviak odísť zo záhrady sám, vyženie ho. Tváril sa pri tom veľmi hrdinsky. Chytil svoje hrable, dal si na hlavu plechové vedro a ako smelý rytier vykročil k diviakovi. Vyzeral naozaj odhodlane, až na to, že kráčal opačným smerom, keďže bez okuliarov toho veľa nevidel, a s vedrom na hlave už vôbec nič. Po niekoľkých krokoch zo seba vydal akýsi bojový pokrik a vrazil do stromu. To vám bol ale poriadny náraz, zdalo sa mi, že sa celá záhrada trochu zatriasla. Dokonca aj ten diviak sa zľakol a hneď sa rozbehol späť do lesa. Krištof mal našťastie na hlave to vedro, takže sa mu nič nestalo, teda ak nerátam poškrabaný nos, odretú bradu a modrinu na kolene. No tváril sa veľmi spokojne, pretože mohol do konca prázdnin každému rozprávať, že celkom sám premohol veľkého, čierneho diviaka u nás v záhrade.
Na druhý deň som všetko porozprávala babke a dedkovi. Babka celá zbledla a musela som jej sľúbiť, že o tom diviakovi nepoviem rodičom. A dedkovi hovorila, aby nebláznil a vrátil sa späť domov. lebo v záhrade to môže byť nebezpečné. Ale podľa mňa je dobré, že dedko teraz býva v kôlni, lebo v noci chrápe tak hlasno, že sa k nám už žiadny diviak neodváži.
P.S. Nezabudnite mi nakŕmiť rybičky.
P.S. 2 Keď stretnete Ela a Paťa, tak ich pozdravte a že sa na nich teším.
Vaša dcéra Lucka.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára