Spoza stolíka uprostred záhrady vytŕčali tri páry bosých
nôh. Tie malé so špinou za nechtami boli Elove. Tie väčšie so smiešnymi palcami
a drobnými malíčkami patrili Paťovi. A štíhle nohy s tetovačkou
zo žuvačky na členku boli Luciine. Traja kamaráti sedeli pod stolom, vyhrievali
si nohy na slniečku a rozprávali sa o všeličom možnom aj nemožnom, čo
im v tej chvíli prišlo
na rozum.
– Keby som vedela lietať, vyletela by som až nad oblaky a robila
grimasy na všetky lietadlá, ktoré by išli okolo, – povedala Lucia.
– Keby som sa vedel dotknúť jazykom nosa, natrel by som si
nos čokoládovým pudingom a v škole by som pri písaní úloh potajomky
maškrtil, – povedal Paťo.
– Keby som vedel liezť na stromy, vyliezol by som na gaštan
v našej záhrade, preskočil na strechu susedovho domu a zaspieval mu
čosi do komína, – povedal Elo.
– Ty nevieš liezť na stromy? – začudovala sa Lucia.
– Veru neviem, – priznal Elo.
- Raz som to skúsil a potom si museli moji rodičia požičať rebrík od
hasičov, aby ma dostali späť na zem.
– To je čudné, – krútila hlavou
Lucia. – Ja som napríklad vedela liezť na stromy ešte skôr, ako som sa naučila
chodiť.
– No to ti tak verím, –
vyhlásil posmešne Paťo.
– Je to pravda, – trvala na svojom Lucia. – Keď som prvý krát vyliezla na strom,
bola som taká maličká, že som ešte nosila plienky, v ústach som mala cumeľ
a namiesto rozprávania som len tak bľabotala.
– Takže si bola ešte bábätko? – spýtal sa Paťo.
– Veru áno, – prikývla Lucia. – Bola som to najmenšie
bábätko zo všetkých bábätiek na našej ulici.
– Aj tak si celkom sama vyliezla na strom? – zopakoval Elo
a mračil sa, pretože mu to celé akosi nešlo do hlavy.
– Ak mi neveríte, môžem vám o tom porozprávať, – navrhla Lucia. Elo s Paťom nadšene prikývli.
Všetci traja kamaráti sa pohodlne usadili na mäkkej, voňavej tráve pod
stolom a Lucia sa pustila do rozprávania.
– Všetko sa to začalo v jeden slnečný, letný deň, keď
sa môj ocko rozhodol, že so mnou pôjde na detské ihrisko. Väčšinou chodia
s deťmi na ihrisko mamičky, no môj ocko mal vtedy dobrú náladu
a povedal si, že so mnou pôjde on. Obliekol ma do dupačiek, posadil do
kočíka, zobral zo sebou fľašku mliečka, cumeľ a nejakú hrkálku
a vyrazili sme na ihrisko. Ocko tlačil kočík a všetkým okoloidúcim
hrdo oznamoval, že je v ňom jeho dcéra Lucka a že je to
najšikovnejšie a najkrajšie bábätko sa svete.
– To isté hovorila aj moja mamka o mne, – zašomral Elo.
– Aj moja mamka čosi také spomínala... – povedal
Paťo.
– Neprerušujte ma! – hnevala sa Lucia, –Takže. Ako si môj
ocko vykračoval v dobrej nálade po chodníku, prišiel až na ihrisko
a sadol si ku skupinke mamičiek. Aj ony si v kočíkoch priniesli svoje
deti a teraz veselo klebetili. Jedna mamička hovorila, že jej
dcérenka Zuzanka vie už úplne sama chodiť, a to aj napriek tomu, že je to
ešte malé bábätko, ktoré väčšinou chodiť nevedia. Ale Zuzanka je výnimka.
Normálne vylezie sama z kočíka, postaví sa na nôžky a bez pomoci
prejde z jedného konca kuchyne na druhý. No to ju už prerušila ďalšia
mamička, ktorá mala v kočíku malého Janka. Janko síce chodiť nevie, no je
to spevácky talent. Odkedy sa narodil, namiesto plakania jednoducho spieva.
Chodia sa na neho pozerať ľudia
z celého mesta, pretože vie zaspievať všetky operné árie a dokonca zopakovať
pesničky, ktoré počul v rádiu. Raz z neho určite bude slávna
hviezda a bude ho poznať celý svet a bude hrozne bohatý. No
a potom sa ešte ozvala mamička malej Evky, ktorá vie preplávať celý bazén
bez nadýchnutia a mamička malého Huga, ktorý vie sám poskladať
dvadsaťdielne puzzle, a ešte mamička Žofky, ktorej sa už prerezali skoro
všetky zúbky a to ani nehovorím o malom Viktorovi, ktorý už sám ciká
do nočníka aj napriek tomu, že je to ešte bábätko. A potom, po veľmi dlhej
chvíli, keď si už mamičky povedali všetko a nemali o čom klebetiť,
upreli pohľady na môjho ocka, ktorý bol celý čas ticho a tváril sa akosi
rozpačito.
– A čo vie vaša dcérka? – spýtala sa ho mamička, ktorá
sedela najbližšie.
– Moja Lucka? – koktal ocko. – Moja Lucka vie...
Ocko zmĺkol a bezradne pozrel na mňa do kočíka. Chodiť
som nevedela, dokonca ani liezť po zemi, plienky som musela mať cez deň aj v
noci a v ústach som nemala jediný zub. Ani rozprávať som nevedela,
akurát tak plakať, keď mi vypadol cumeľ. No vtom ocka čosi napadlo. Natešene
pozrel na mamičky a hrdo vyhlásil:
– Moja Lucka sa vie veľmi pekne usmievať!
Mamičky na neho pozreli ako keby spadol z jablone. Potom
pozreli jedna na druhú a nadvihovali obočie.
– Aj moja Zuzka sa usmieva, – povedala jedna z nich
a pohŕdavo si odfrkla.
– Aj môj Janko, – povedala druhá.
– A moja Evka má najkrajší úsmev z celého mesta, –
zapojila sa do debaty ďalšia mamička.
– To ste ešte nevideli, ako sa usmieva môj Viktorko, –
prekrikovala ich Viktorova mamka a hneď vyberala svoje dieťa z kočíka
a robila pred ním rôzne čudné grimasy.
– Tak sa usmej, Viktorko, usmej sa, zlatíčko, nech vidia,
kto je najlepší!
To už môj ocko nevydržal, postavil sa, zobral môj kočík a rýchlo
kráčal preč. Nikdy by nepovedal, že ihriská sú plné takýchto hádavých,
nepríjemných mamičiek. Keď prišiel domov, zvalil sa na gauč ako kôpka
nešťastia.
– Ako bolo na ihrisku? – spýtala sa moja mamka, ktorá mala
na rozdiel od ocka výbornú náladu, lebo kým sme boli preč, stihla upratať,
navariť, požehliť, poprať a ešte si aj nalakovať nechty na rukách aj nohách.
–Mám pre teba zlú správu, – povedal smutne ocko. –
S našou Luckou čosi nie je v poriadku,
– Čo by s ňou malo byť? – čudovala sa mamka.
– Každé bábätko je v čomsi výnimočné, len Lucka nevie nič, –
vzdychol si ocko. – Kto vie, čo z nej bude. Slávna hviezda alebo
športovkyňa asi ťažko.
– Ty si sa zbláznil! – vyhlásila moja mamka nahnevane. –
Lucka je úplne normálne a zdravé dieťa. Všetko sa postupne naučí. Kde si ju vlastne nechal?
–V záhrade, – vzdychol si ocko a smutne krútil hlavou. Moja
mamka vyšla pred dom a podišla ku kočíku, ktorý ocko nechal pod veľkou
jabloňou.
– Ty moje zlatíčko, – prihovorila sa mi. – Ty môj najkrajší
poklad na svete.
Nahla sa k perinke, chcela ma vybrať von a trošku
si ma pomojkať a pritúliť, no vtom zistila, že kočík je prázdny.
– Kde je Lucia? – zakričala.
– Hovorím ti, že v záhrade, – ozval sa ockov hlas z
domu.
– Nie je tu! – zakričala mamka a začínala byť nervózna.
Bola som síce ešte len maličké bábätko, no predsa som sa nemohla len tak z ničoho
nič vypariť. To už vyšiel na záhradu aj ocko. Pozrel do kočíka, pozrel pod
kočík, pozrel za kočík, no jednoducho ma nebolo.
– Nezabudol si ju na ihrisku? – spýtala sa vystrašene
mamka.
– Samozrejme, že nie, – ohradil sa ocko. – Viem predsa, čo
robím.
No tváril sa bezradne, obzeral sa všade okolo a škrabkal sa
po hlave. Lucka predsa nevie chodiť, ani loziť po zemi, – hovoril si
v duchu. Ako by sa mohla dostať von z kočíka?
Zrazu moja mamka nahlas skríkla. Roztasenou rukou ukázala na
jabloň.
– Vidíš? Vidíš tam hore? – povedala môjmu ockovi tak
potichu, že to takmer nepočul. Ocko si rukou zaclonil čelo, aby mu slnko
nesvietilo do očí, a zahľadel sa na konáre stromu. Na jednom z nich,
vedľa zelených listov a zrejúcich jabĺčok, som sedela ja. Držala som sa
konára, v dupačkách a s cumľom v ústach a tvárila som
sa veľmi spokojne. No ocko až taký pokojný nebol. Celý zbledol, spotil sa
a potom začal nahlas kričať smerom ku konárom.
– Nič sa neboj Lucinka! Žiadnu paniku! Ja ťa dostanem dole!
Ja ťa zachránim!
A hneď sa začal štverať na strom. No akosi mu to nešlo.
Zaprel sa do prvého konára a ten sa pod ním zlomil. Na druhom sa mu
pošmykla noha a opäť sa skotúľal dole. Nakoniec sa mu s mamkinou
pomocou podarilo horko–ťažko vyštverať až ku mne. Zložil ma z konára, zliezol
so mnou späť na zem a hneď
ma podal mamke, ktorá ma zasypala bozkami a stískala ma tak silno, až ma
skoro rozpučila.
– Ty si nás teda vydesila, – s úľavou si vydýchla. –
Ako si sa tam hore dostala?
Moji rodičia sa opäť zahľadeli na konáre stromov.
– No ako asi, – povedal ocko s radosťou v hlase. –
Vyliezla.
– Vyliezla? – nechápala moja mamka.
– Normálne vyliezla. Lebo je to moje šikovné bábätko. Moja
najšikovnejšia stromolezkyňa na svete. Uvidíš, čo z nej bude za pár rokov.
A ocko mal veru pravdu. O rok na to som sa už vedela
bez problémov vydriapať na vrch jablone, o ďalší rok som vedela vyliezť
na brezu, ktorú máme za domom, potom na gaštan, dub, buk, javor, dokonca aj na
smutnú vŕbu u susedov. A keď som začala chodiť do školy, predbehla som
v lezení po stromoch všetkých chlapcov z našej triedy. Aj keď si to
nechcú priznať, som určite tá najšikovnejšia stromolezkyňa z celého mesta.
– Len sa toľko nenaparuj, – vyhlásil Elo pod stolom. – Ja
viem napríklad skočiť do vody bez toho, aby som si držal nos.
– Neverím! – vykríkol Paťo.
– A veru viem, – trval na svojom Elo.
– Dokáž to, – vyzvala ho Lucia.
A na to všetci traja vyliezli spod stola
a rozbehli sa k jazeru. Obliekli si plavky a jeden po druhom
poskákali do vody. Aj v rozprávaní príbehov si predsa musia dať občas
prestávku. No keď sa poriadne okúpu a vysušia, opäť vlezú pod stôl
a vymyslia vám ďalšiu rozprávku. Ale to až nabudúce.
